Sorokin Vladimír

Späť

Ľad

(2008)
Edícia: Svetová próza
Žáner: Próza / svetová
Preklad: Ján Štrasser
Strany: 274
formát: Brož., 11,5 x 19 cm
ISBN: 978-80-8101-084-2
vypredané:
Pôvodná cena
10,99 €
So zľavou 20%:
8,79 €

Príbeh sa odohráva v súčasnej Moskve: tajomná sekta modrookých a plavovlasých ľudí je na honbe za vyvolenými, tiež plavovlasými a modrookými ľuďmi, ktorí majú "živé srdce". Svoje obete unesú a rozbijú im hrudník ľadovým kladivom. Tento brutálny útok prežijú len tí, ktorých srdce "prehovorí". Sujetový základ Sorokinovho románu tvorí fantastický príbeh tajného bratstva, ktoré svoju silu čerpá zo sibírskeho meteoritu. Ich kolektívne rituály pripomínajú mechanizmy totalitných režimov. Text v štyroch častiach majstrovsky spája žánre fantasy, akčnej a kriminálnej literatúry s prvkami neúprosnej satiry, ktorej predmetom je aj v tomto prípade ruská spoločnosť a jej každodenné mýty.


Ohlasy:


"Sorokin to napísal bravúrne: minimum výrazových prostriedkov, krátke vety, nekomentované dialógy, "kúlerský" slang moskovských vysokoškolákov sa strieda s primitívnou rečou mafiánskych hlavohrudí. Ešte aj spomínanie, ktoré tvorí tretiu časť knihy, je rozprávačskou pochúťkou, v ktorej sa strieda dedinský dialekt s vulgárnou budovateľskou hantírkou a "rečou srdca" ľadových lunatikov. Klobúk dole pred prekladateľom Jánom Štrasserom, vďaka ktorému Sorokinovi antihrdinovia hovoria zrozumiteľne po slovensky, no bez straty ruskej "exotiky". Ľad je kniha - diagnóza. Je to správa o skutočnom, nevysnívanom Rusku. Tá správa je nepríjemná. No už len sám fakt, že v tejto veľkej krajine vždy existovali spisovatelia a neskôr aj divadelníci a filmári, schopní takejto hlbokej sebareflexie, je dôvodom na opatrný optimizmus. Ľadové bratstvo nemusí mať posledné slovo." (Tomáš Kušnierik, Týždeň 39/2008)

"Na tento román netreba mať len dobré nervy, ale aj žalúdok." (Jozef Bžoch, SME, 26.9.2008)

"Opisy nových Rusov a ich prostitútok, dnešných mafiánov a podnikateľov, ale aj bežných ľudí popíjajúcich vodku a voziacich sa "čiernymi" taxíkmi je radosť čítať." (Martin Ciel, Pravda, 11.10.2008)


Ďalší titul od autora v Kalligrame:

Vladimír Sorokin, Opričníkov deň, Kalligram 2008

 


Úryvok z knihy:

Dievča plače

14:11
Reštaurácia Balagančik. Trojrybničná ulička 10.
Poloprázdna sála reštaurácie. Nikolajevová vyšla
z toalety, podišla k stolíku. Za ním sedela a fajčila Lyda:
23 rokov, pekná postava modelky, obtiahnutá koženou kom−
binézou, stredne veľké prsia, dlhý krk, maličká hlava
s celkom krátkym účesom, chutná tvárička.
„Záchod tu majú dole.“ Nikolajevová si sadla oproti
Lyde. „Nešikovné.“
„Zato skvelo varia,“ prežúvala Lyda.
„Majú francúzskeho kuchára.“ Nikolajevová naliala čer−
vené víno do čiaš. „Takže, kde som prestala?“
„Čin−čin.“ Lyda zdvihla čašu. „Pri holom blondínovi
s modrými očami.“
„Čin−čin,“ štrngla si s ňou Nikolajevová.
Napili sa. Nikolajevová si vzala olivu, požula ju, vypľu−
la kôstku:
„Na tom vôbec nezáleží, či bol holý. Chápeš, v živote
som nič také nezažila, nikdy ma nič také nepostihlo. Jed−
noducho... akoby som sa niekam prepadla... a v srdci som
cítila takú nehu... ako... akoby... ja neviem... ako... ja ne−
viem. No ako pri mamke v detstve. Revala som potom ako
malá. Chápeš?“
„Fakt ťa nepretiahol?“
„Fakt nie.“
Lyda pokrútila hlavou:
„Hm. Sú len dve možnosti: buď sú to narkomani, alebo
satanisti.“
„Nič mi nepichali.“
„Ale veď vravíš, že si odpadla.“
„Áno, po vpichu ani stopy. Žily mám neporušené.“
„Možno ti nepichli do žily. Mala som jedného klienta,
ten si kokaín pchal do zadku. A frčal. Vravel, že tak sa ne−
kazí nosová priehradka.“
Nikolajevová pokrútila hlavou:
„Nie, nie, Lydka, to nie sú nijakí fetoši. V tom bude nie−
čo iné. Vieš, akí sú bohatí? To je seriózna firma. To cítiš.“
„Takže satanisti. Porozprávaj sa s Birutou. Tú raz trtkali
satanisti.“
„A čo? Bolo to drsné?“
„Ani nie, ale celú ju natreli kohúťou krvou, nevedela sa
doumývať...“
„Ale tu striekala moja krv, nie kohútia.“
Lyda pritlačila ohorok:
„Teda... nejde mi to do hlavy.“
„Ani mne.“
„Aľka, a nebola si nadrbaná?“
„Prosím ťa!“
„Hm... Vravíš, že si mala v srdci... no... taký ostrý pocit.
To ako keď sa do niekoho zaľúbiš?“
„Silnejší... to je... ako by som ti to vysvetlila... no... ako
keď ti je niekoho veľmi ľúto a on ti je veľmi blízky. Až taký
blízky, že si schopná dať mu všetko, všetko, no... no... to je...“
Nikolajevová vzlykla. Pery sa jej roztriasli. A zrazu sa
rozplakala zľahka a mocne, akoby zvracala. Vzlyky ju cel−
kom pohltili.
Lyda ju chytila okolo pliec:
„Aľka, mačiatko moje, upokoj sa...“
No Nikolajevová vzlykala silnejšie a silnejšie.
V reštaurácii bolo len zopár hostí, no všetci hľadeli na
ňu. Hlava sa jej triasla. Zahryzla si do prstov, zviezla sa zo
stoličky.

Generuje redakčný CMS systém GlobalWeb a eShop GlobalShop spoločnosti Global Services Slovakia s.r.o.