Dolník Juraj

Autor rozoberá rozmanité prejavy vzájomnej zviazanosti človeka s kultúrou s dôrazom na úlohu jazyka v tomto vzťahu. Na jazyk nazerá ako na aktívny živel, ktorý určuje kvalitu kultúry, stvárňuje človeka a riadi vzájomné pôsobenie jednotlivca a kultúrnej society, a tak zobrazuje svet človeka ako univerzum konštruované jazykom. Kniha je nasiaknutá pradávnou skúsenosťou z poznávania jazyka, ktorá pripomína, že jazyk sa prejaví  ako „zelený strom života“, ak sa vníma z perspektívy jeho prirodzeného fungovania. Rozumieť jazyku znamená rozumieť človeku, ktorého myslenie, cítenie a konanie je impregnované prirodzeným používaním jazyka. Rozumieť kultúre a jej vzťahu k človeku znamená rozumieť spôsobom používania jazyka. Poznávacie ovládanie pletenca jazyk – človek – kultúra je predpokladom praktického zaobchádzania s nimi v mene rozumnosti, dobra a krásy.

Kult spisovného jazyka sa prejavuje aj v metonymickej podobe: kult istého javu je v implikačnom vzťahu ku kultu celku. Nápadným kultovým javom súčasnej spisovnej slovenčiny je hláska ľ... Pri komunikačnom styku s ľuďmi, ktorí výrazne vyslovujú túto hlásku, nápadne často sa stretávame s reakciou „Ako pekne hovoríte, tak mäkko“, pričom „mäkké hovorenie“ znamená v prvom rade výskyt hlásky ľ. Mäkké ľ sa vníma ako symbol „peknej slovenčiny“. Z okruhu bežných používateľov takto reagujú spravidla tí, ktorí nemajú vžitú túto výslovnosť (nie je im daná ako výsledok prirodzeného osvojovania si jazyka), takže aj keď ju v istých pozíciách praktizujú (najmä pod vplyvom školy), viac alebo menej skrytým sprievodným príznakom ich vlastnej výslovnosti je pocit nedokonalosti, ktorý sa „hlási“ v situácii priamej konfrontácie s prirodzeným „ľ-ovým“ Slovákom.

                                                                                                               (úryvok z textu)