Kováč Ladislav

Späť

Prírodopis komunizmu

(2007)
Edícia: Mimo edície
Žáner: Spoločenské vedy
Strany: 228
formát: Brož., 12,5 x 18,5 cm
vypredané:
Pôvodná cena
7,97 €
So zľavou 20%:
6,38 €

Kniha profesora Univerzity Komenského, prírodovedca, ktorý bol po novembri 1989 prvým ministrom školstva a neskôr reprezentantom štátu v UNESCO, je pokusom o exaktnú analýzu politického režimu, aký existoval v našej krajine vyše štyridsať a v Rusku vyše sedemdesiat rokov. Nie je však primárne analýzou politiky a ekonómie komunistického systému, ale jeho ideových predpokladov. Hlavnou tézou autora je, že myšlienky komunizmu boli nevyhnutným vyvrcholením európskeho racionalizmu, pokusom o uskutočnenie osvietenskej utópie, takže zlyhanie komunizmu je zároveň výzvou pre nové premyslenie hlavnej, racionalistickej, tradície európskej kultúry. Aktuálnosť výpovede knihy je v tom, že autor zdôvodňuje súvislosť medzi súčasným dianím vo svete, charakterizovaným konfliktami medzi kultúrami a vojnou s terorizmom, a nedostatočným vyvodením záverov z lekcie dvoch totalitných systémov 20. storočia, komunizmu a nacizmu.


Úryvok z knihy:

"Komunizmus bol pokusom o racionálnu konštrukciu spoločnosti. Tradičné inštitúcie, produkty spontánnych evolučných procesov, ktoré v sebe nesú evolučne získané poznanie, mali byť rozbité a nahradené inštitúciami vytvorenými racionálnym dizajnom. No miesto racionálnych inštitúcií spontánna dynamika spoločnosti za komunizmu viedla k inštitúciám, ktoré mierou svojej iracionality nemajú precedens v dejinách. Vznikol politický a ekonomický systém ktorému v podstate chýbali akékoľvek spätné väzby. Jednou z takýchto inštitúcií bola leninská strana. Leninskú stranu možno označiť za jeden z najväčších vynálezov 20. storočia. Negatívny výber, ktorý určoval sociálnu dynamiku, priviedol do politických funkcií najprv fanatikov a psychopatov, neskôr oportunistov a nakoniec ontologických pragmatikov. Intelektuáli, ktorí slúžili politickej moci, sa vyvíjali od afektuálov až po zvrátené osobnosti s morálnym poškodením. Ale ani intelektuáli, ktorí boli zahnaní do disidentských get, nemohli plniť pravú funkciu intelektuálov: slúžiť ako sebauvedomenie spoločnosti. Postavenie ľudského jedinca možno charakterizovať dilemou komunistického vedca: akúkoľvek z dostupných možností správania si zvolil(a), v každej bolo konanie nekonzistentné. Ako upadali jednotlivci, aj spoločnosť ako celok zostupovala na úroveň sociálneho života z ranných evolučných štádií ľudstva, na úroveň existencie ľudí v malých neanonymných skupinách v savane. V súhlase s Hannah Arendtovou možno hovoriť o banalite zla v totalitnom systéme, pokiaľ ide o ľudské indivíduá. No zlo totalitných inštitúcií nebolo banálne: malo neľudské, monštruózne rozmery. Obludnosť komunizmu bola dôsledkom jeho inštitúcií, nie jeho aktérov. Postkomunistická situácia opodstatňuje záver, že to, čo si zasluhujú ľudské indivíduá, morčatá čo prežili pokusy komunistického laboratória – hádam rovnako vinníci, obete i diváci – je bezhraničný súcit."

Generuje redakčný CMS systém GlobalWeb a eShop GlobalShop spoločnosti Global Services Slovakia s.r.o.