WEBSHOP VYŽADUJE COOKIES, PROSÍM ZAPNITE HO!
Knihy podľa žánrov
EsejeEstetikaFilozofiaHistóriaInéKriminálny román LingvistikaLiterárna vedaNáboženstvoPoéziaPrávoPrírodné vedyPróza / domácaPróza / svetováPublicistikaSpoločenské vedyUmenie

Akcie

Knihy

Kus/Stránka: 32 20 12 8
Poradie: Meno Cena
Antisthenés

Antisthenés Úvodná štúdia, preklad zlomkov a komentár

AntisthenésRok vydania: 2010Vedecká redakcia Matuš Porubjak a Ulrich Wolner  Uvodná študia a komentár k zlomkom Vladislav Suvák       5. Gnom. Vat. 743 n. 10: Keď sa niekto Antisthenovi vysmieval, že nie je Athénčan, povedal: „Nik ešte nevidel leva, ktorý by bol Korinťanom alebo Atičanom, jednako je však vznešeným zvieraťom“. [... ] 6. Eustath. in Hom. Il. Ζ 211 p. 637, 36 – 39: Preto aj kynik Antisthenés človekovi, ktorý sa ho dotkol otázkou o jeho pôvode, odpovedal, že jeho otec bol predavačom slaných rybičiek a že si nos utieral do rukáva. Keď uviedol ešte ďalšie podrobnosti, zacitoval verš z Homéra: „Takýmto rodom a krvou otcovskou pýšiť sa môžem“.     Antisthenés, vplyvná osobnosť antického myslenia  4. st. pred Kr., ktorej význam je porovnateľný s Platónovým a Aristotelovým významom, sa predstavuje čitateľovi v prvom slovenskom preklade Antisthenových zlomkov – citátov a parafráz z jeho spisov alebo anekdot. Súčasťou prekladu sú aj komentáre a interpretácie Antisthenovho diela publikované v posledných 150 rokoch.
Keď sa hore zazelenajú brezy

Keď sa hore zazelenajú brezy

Breda SmolnikarRok vydania: 2010... nadvihla som sukne presne ako popoludní v parku, netušíš, aký je mocný, celú ma dvíhal ako pierko, a dvíhal a spúšťal, dvíhal, spúšťal, a prirážal... a ja som si myslela, že má drievko vo vrecku, dusila Rozina smiech vo voňavých perinách, celá v Teriných čipkách, a chytila som ho, iba jemnučko, aby sa neurazil, že mu snorím po vreckách, netušila som, čo by to mohlo byť, a tak som začala hľadať obidvomi rukami, mala som ho niekde medzi spodnicami, vztýčené ku mne, tak som šla celkom jemne, aby nič nespozoroval, hore dolu, hore dolu, hore dolu... pomaly a opatrne, nech vidím, čo je to, bolo to stále tvrdšie, to veru nie je drevo, povedala som nahlas a najprv sa podívala, čo držím v ruke, a potom aj naňho, oči mal zavreté, zhlboka dýchal, ešte, povedal, ešte, ešte, a ja zase tebe..., tak som išla rukami hore dolu, silnejšie, rýchlejšie, mohol vyskočiť z kože a ja tiež...
Holandské portréty

Holandské portréty (štúdie, články a úvahy o severonizozemskej literatúre)

Adam BžochRok vydania: 2010„Pokiaľ viem, je to po prvý raz, čo v slovenčine vychádzajú systematicky koncipované literárnoteoretické úvahy o holandskej literatúre. Z hľadiska prekladateľskej recepcie (...) nám táto práca ponúka vhľad do toho, prečo sú holandské literárne diela prínosné v slovenskom (a aj v českom) kontexte.“                                                                                      Wilken Engelbrecht     „Možno najdôležitejšie je, že Bžochova práca má aj širší význam, než je holandsko-slovenská kultúrna komunikácia – prelamuje bariéry slovensko-západoeurópskeho dialógu, ktorý celé desaťročia neexistoval, alebo bol deformovaný. Samozrejme, nejde len o literárny, ale aj o kultúrny a filozofický dialóg.“                                                                                               Ján Jankovič
Beniowski a iné básne

Beniowski a iné básne

Rok vydania: 2010Prosím ťa! Múza! Chcem tvoj úsmev milý!      Aby si zástup mohol robiť špásy. Keď zo srdca si závoj poodchýli,      nie je to slnko jantárovej krásy; a jednak vďačím dávnej svetlej chvíli      a vďačím dávnej láske, vínnej čaši, čo na smrť spíja, potom opäť kriesi.      Chcem učiť láske! No ty, zástup, kde si?   V devätnástom storočí Poliaci uznali za svojich prorokov troch básnikov – Mickiewicza, Słowackého a Krasińského. Pokiaľ Mickiewicz sa tešil zo slávy veštca a bol obklopený skutočným národným kultom už za života, Słowacki, o jedenásť rokov mladší než autor „Dziadov”, bol uznaný za proroka až po smrti, fakticky až pred koncom 19. storočia, keď bola veľká poľská romantická literatúra už natoľko rozšírená, že jej najdôležitejšie diela pre paušálneho adresáta nadobudli význam akéhosi šlabikár poľskosti, no zároveň boli pre elitu zdrojom viacerých rafinovaných metafyzických a historiozofických poznatkov. Básnický génius Juliusza Słowackého (1809 – 1849) priniesol poľskej kultúre majstrovské diela poézie neporovnateľné s ničím iným v jej histórii. V bravúrnej, digresívnej poéme „Beniowski”(1841) – preklad Juraja Andričíka je vlastne prvým pretlmočením tohto diela do slovenčiny – voľne  nadväzujúcej na životopis slávneho dobrodruha, sa Słowacki brilantne vysporiadal so svojimi nepriateľmi a kritikmi. Na ich tupé osočovanie odpovedal majstrovsky vytvorenými urážkami, za čo takmer zaplatil životom. Jeho najzarytejší kritik, istý Ropelewski, ho totiž vyzval na súboj. Našťastie – pre Słowackého aj pre poľskú kultúru – konflikt sa v poslednej chvíli zažehnal a k súboju nedošlo. Bol to veľký triumf Słowackého aj jeho „Beniowského”.
Zem, zem!

Zem, zem!

Sándor MáraiRok vydania: 2010„Chceli, aby som sa dobrovoľne vykastroval a potom sa ako spievajúci eunuch zaradil do zboru kastrovanej literatúry... Čo ma čaká, ak tu zostanem? Stane sa zo mňa trpená a žalostná figúrka, ktorej podhodia almužnu. (Alebo koláč z milosti, čo je ešte horšie.) Netreba vstúpiť do Strany, kdeže... stačí zastretým hlasom vysloviť sebakritiku, priznať, že som sa mýlil, keď som sa narodil a potom som sa stal taký, aký som...“  Román Zem, zem!... (Föld, föld!...) patrí medzi Máraiho memoárové diela. Autor sa v ňom definitívne a dramatickým spôsobom lúči so svojou domovinou. Táto rozlúčka je však jedným dychom aj rozlúčkou s celou západnou civilizáciou. Tón diela je melancholický a skeptický. Márai v ňom vlastne prehodnocuje celé dvadsiate storočie: márnotratnosť maďarskej šľachty, neprezieravosť a nadutosť predtrianonských maďarských politikov, hystériu a bezradnosť parížskych avantgárd, frustráciu z prvej svetovej vojny. Márai sa tu lúči so svetom svojho detstva, svojej mladosti, s tzv. starým svetom, svetom starých poriadkov, kde bolo všetko na svojom mieste a kde ešte vládla úcta. V románe však od začiatku dominuje podrobný opis útrap spôsobených príchodom Červenej armády do Maďarska. Je to akoby dovŕšenie apokalyptického údelu strednej Európy. V poslednej časti knihy sa Márai lúči aj so vzdelanosťou Západu: ako keby už neveril, že sa kultúra môže spamätať a vrátiť sa k svojej niekdajšej vznešenosti. Už nevidí rozdiel medzi bezduchosťou komunistickej mašinérie a bezduchosťou kapitalistického kolobehu meniaceho všetko na tovar.     Márai prichádza k slovenským čitateľom (Lubomír Jaško, www. aktuality.sk)
Sviece zhoria do tla

Sviece zhoria do tla

Sándor MáraiRok vydania: 2010Tento sugestívny román plný veľkých vášní, vydaný prvý raz roku 1942 – skvostný dôkaz autorovho štylistického majstrovstva – oslepujúcim jasom osvetľuje vír priateľstva, vernosti a zrady. Dvaja dávni priatelia sa po desaťročiach znovu stretnú a celú noc sa rozprávajú. Pri pohľade do minulosti sa z jedného stane obvinený, z druhého žalobca: jeden z nich kedysi zradil, dokonca takmer zabil svojho priateľa, zviedol jeho manželku, navždy mu zničil život. Za touto tragédiou sa však v skutočnosti neskrýva len prechodná slabosť: znamená zánik starého usporiadania sveta aj odklon od tradičných morálnych hodnôt.     http://www.viennareview.net/vienna-review-books/embers-burn-long-3798.html
Pes na ceste

Pes na ceste

Pavel VilikovskýRok vydania: 2010„Táto kniha je o jednom Slovákovi, lebo tak o tom rozhodli jazyk a kultúra. Je aj o jednom mužovi, lebo tak to zariadila príroda. Byť Slovákom a súčasne mužom nie je ťažké, najmä keď človek nemá na výber, ale rozprávať o tomto odľahčenom bytí až také ľahké nie je. A tak si Vilikovského textové Ja s dvojitou identitou musí vypomáhať citátmi svojich kolegov, požičiavať slová zo susedných jazykov a vďaka tejto pomoci pomaly pracovať na privedení zmyslu života k reči. Výsledkom tejto práce je text – tok, pripomínajúci pohyb psa na ceste. Pes, s najväčšou pravdepodobnosťou bastard, pobieha z jednej strany cesty na druhú,  nečakane zastane pri medzníku alebo strome pri ceste, ovonia ich a potom tryskom vyrazí vpred alebo sa vráti kúsok späť, aby sa týmto cikcakovitým pohybom odniekiaľ niekam dostal.“                                                                                                                   Peter Michalovič „Nová kniha Pavla Vilikovského je živý dôkaz, že čím jednoduchšie hovoríme hlboké myšlienky, tým sú hlbšie.“                                                                                                                    Tomáš Janovic Pavel Vilikovský (1941) vyštudoval angličtinu a slovenčinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Od roku 1964 pracoval ako redaktor, najprv v Slovenských pohľadoch, neskôr vo vydavateľstve Tatran a napokon dvadsať rokov v literárnokritickom mesačníku Romboid. Popri zamestnaní sa venoval aj písaniu prózy a prekladaniu z anglickej a americkej literatúry (Joseph Conrad, Virginia Woolfová, William Faulkner, Arthur Miller, Malcolm Lowry, Kurt Vonnegut Jr., E. L. Doctorow, John Updike a ďalší). Od roku 1990 prispieva článkami a knižnými recenziami najmä do mesačníka Os, týždenníka Dominofórum a denníka SME. Ako prozaik debutoval roku 1965 zbierkou poviedok Citová výchova v marci, po osemnástich rokoch mu roku 1983 vyšiel krátky román Prvá veta spánku. Roku 1989 vydal tri knihy: zbierku starších i dovtedy neuverejnených poviedok Eskalácia citu, krátky román Večne je zelený a dve novely pod spoločným názvom Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch. Roku 1991 mu vyšla v spoločnej knihe s Lajosom Grendelom novela v listoch Slovenský Casanova, roku 1992 krátky detektívny román Peší príbeh a roku 1996 zbierka poviedok Krutý strojvodca. Po nej roku 1998 nasledoval výber z publicistiky, sprevádzaný básňami a aforizmami Tomáša Janovica, nazvaný Okrídlená klietka, a roku 2001 román Posledný kôň Pompejí. Po nich nasledovala knižka vybraných recenzií a úvah o literatúre Vyznania naivného milovníka (2004), poviedková zbierka Čarovný papagáj a iné gýče 2005) a imaginárny denník Silberputzen (2006). Nateraz posledný Vilikovského román Vlastný životopis zla (Kalligram 2009) bol nominovaný na cenu Anasoft litera 2010. Viaceré jeho knihy boli preložené do cudzích jazykov.   Vynikajúci Pes na ceste knihou roka v ankete denníka Pravda! http://kultura.pravda.sk/vysledky-ankety-pravdy-kniha-roka-2011-dvt-/sk-kkniha.asp?c=A111216_193103_sk-kkniha_p46   A ešte raz Pavol Vilikovský o svojej knihe pre denník Pravda: http://kultura.pravda.sk/vitaz-knihy-roka-aby-kniha-ozila-potrebuje-fantaziu-citatela-p5b-/sk-kkniha.asp?c=A111216_160528_sk-kkniha_p46   Leto so slovenskou knihou na tento titul sa v období od 1. augusta - 30. septembera 2013 vzťahuje zľava 40% z pôvodnej ceny
Etika médií

Etika médií

Anna RemišováRok vydania: 2010„Vo svojej koncepcii etiky médií vychádzam z týchto teoretických východísk: etiku médií chápem ako aplikovanú etiku, ktorá sa teoreticky vyvinula z etiky žurnalistiky. K žurnalistike pristupujem ako k jednej z pracovných činností v rámci monumentálnej deľby práce ľudského rodu, bez ktorej už dnes nemôže existovať. Tak ako každá iná pracovná činnosť, aj mediálna tvorba je spojená s morálkou, ktorá je jedným z rozhodujúcich faktorov vplývajúcich na kvalitu ľudského života.“                                                                                                                                Anna Remišová Predkladaná kniha je prvým pokusom na Slovensku poskytnúť pohľad na etiku médií ako aplikovanú etiku. Etika médií je nová spoločenskovedná disciplína, ktorá je ešte len na začiatku svojho rozvoja – kvalitnej literatúry, ale aj odborných diskusií na túto tému je teda málo. Cieľom knihy je ukázať a dokázať, že médiá sú predovšetkým spoločenským fenoménom, ktorý zásadným spôsobom ovplyvňuje kvalitu života miliárd ľudí, nezávisle od toho, či si to uvedomujú alebo nie. Z postavenia médií v spoločnosti vyplýva aj požiadavka, aby sa  v mediálnej činnosti striktne dodržiavala etika. Zámerom autorky je ukázať profesiu žurnalistu a iných pracovných aktivít v mediálnej oblasti v súvislosti so spoločenskými procesmi, najmä ekonomickými, ktoré markantným spôsobom menia obsah žurnalistiky a mediálnej tvorby. Autorka nesúhlasí so zjednodušeným pripisovaním zodpovednosti za negatívne javy v žurnalistike a médiách len novinárom a mediálnym pracovníkom. Novinári a mediálni pracovníci nepracujú vo vákuu. Svet žurnalistiky a médií v dominantnej miere ovplyvňujú vlastníci mediálnych podnikov, pričom vlastníctvo médií je už niekoľko desaťročí záležitosťou nepočetnej skupiny ľudí. Kniha je určená všetkým, ktorí sa zaujímajú o oblasť médií v súčasnej etape globalizácie, predovšetkým však študentom masmediálnych štúdií, mediálnej komunikácie a žurnalistiky ako východisko pri osvojovaní si profesijnej etiky v ich budúcej práci. Takisto je vhodná pre všetkých žurnalistov a mediálnych pracovníkov, ktorí majú záujem konfrontovať svoje vlastné poznanie a skúsenosti z mediálnej praxe s predloženým prístupom k skúmaniu etiky žurnalistiky a etiky médií. Nemenej prospešná by mohla byť pre tých, čo sa venujú mediálnej výchove, ktorá sa rozbieha už i v našich podmienkach.

Vyhľadávanie

Sledujte nás na Facebooku

TOP 10 knihy