WEBSHOP VYŽADUJE COOKIES, PROSÍM ZAPNITE HO!
Knihy podľa žánrov
EsejeEstetikaFilozofiaHistóriaInéKriminálny román LingvistikaLiterárna vedaNáboženstvoPoéziaPrávoPrírodné vedyPróza / domácaPróza / svetováPublicistikaSpoločenské vedyUmenie

Akcie

Knihy

Kus/Stránka: 32 20 12 8
Poradie: Meno Cena
Ostrov, ktorý nebol

Ostrov, ktorý nebol

Marco ArcelliRok vydania: 2007Večierky u priateľov, pôvabné janovské uličky a námestia, milánske bulváre, ale aj zachmúrené londýnske parky – tam všade stretávame mladého Paola, hrdinu tejto prózy, ako hľadá svoju lásku a sám seba. Kniha ako denník prechádza svetom jeho vnímania všetkého, čo sa ho hlboko dotkne a ako ruka ženy na jeho pleci zanechá v ňom ľahký dotyk.
Prípad Brémy

Prípad Brémy

Dragan VelikićRok vydania: 2008Vo svojom šiestom románe rozpráva známy srbský autor Dragan Velikić o klavíroch a starých pohľadniciach, o mestách ako Praha, Viedeň, Odesa, Belehrad, Milwaukee, o absolútnom sluchu Ivana Bazarovova, o srbskej profesorke Olivere Jermolenkovej, alebo o vodičovi električky Emilovi Kohotovi, ktorého meno sa nachádza v telefónnych zoznamoch Bratislavy, Grazu, Nového Sadu, Viedne, Prahy a Terstu. A všetko so všetkým nejako súvisí: osudy postáv sú prepojené, dôležité je len rozoznať tenulinkú hranicu medzi skutočnosťou a fantáziou. Napríklad mesto Brémy, ktoré zohráva v románe dôležitú úlohu a ktoré vyvoláva v hlavnom hrdinovi Ivanovi mýtické obrazy a predstavy, je miestom, kde sa realita mieša s imagináciou. Ivanova okrídlená fantázia, pomocou ktorej rekonštruuje príbeh strateného otca, dodáva románu magický rozmer. Dragan Velikić so suverenitou kombinuje zdanlivo nepodstatné detaily s bizarnými anekdotami a múdrymi pozorovaniami zo života troch generácií jednej stredoeurópskej rodiny. Úryvok z knihy:"Celé týždne po otvorení závetu, v ktorom mu Olivera odkázala byt, sa Ivan v tom priestore odvažoval pobudnúť len za dňa. Detailne skúmal každý kút, otváral skrine, pre− hŕňal sa v šuplíkoch, a keď náhodou vzal z poličky nad pí− sacím stolom knihu so zelenými doskami, v ktorej bola celá kapitola o pápežskom paláci v Avignone, našiel list popí− saný Oliveriným kaligrafickým rukopisom. Bol to zápis spred dvoch rokov – vtedy Ivan ukončil ich dlhoročný vzťah. V nasledujúcich dňoch Ivan našiel Oliverine zápisy ešte v zopár ďalších knihách, ktoré naslepo vybral z police. Každý zápis bol označený dátumom a časom, a vyjadroval Oliverino momentálne rozpoloženie. Dať dohromady všet− ky zápisy znamenalo prehľadať každú knihu v byte. Tu, me− dzi knihami, sa nachádzal denník jeho profesorky, priateľ− ky a milenky, a ten denník, roztrúsený ako odkazy vo fľa− šiach, rekonštruoval obdobie po ich rozchode, ktoré sa skon− čilo Oliverinou smrťou. Za tie dva roky sa videli len raz, v Karadjordjovej ulici, v hoteli Bristol. Pred odchodom na nočnú zmenu Ivan zatelefonoval Olivere a dohodli si stret− nutie. Už o hodinu sedeli vo foyeri a rozprávali sa, a po pol− noci, keď Ivan zamkol vstupné dvere hotela, odišli do jed− nej z izieb na prvom poschodí. V sparnej augustovej noci sa do izby dostávali cez dokorán otvorené okná zvuky áut a nočných električiek. Masívny nábytok sa prízračne črtal v polotme. Každému matnému obrysu Ivan daroval nejakú podobu. V tej chvíli túžil mať svedkov. Ivan chodil, fajčil, rozprával, gestikuloval. Posmelený tmou a Oliveriným mlčaním odovzdal sa nadšeniu, aké v ňom prebúdzal prázd− ny priestor hotelovej izby. A po prvý raz spomenul, že roky sú jediný dôvod, že už nie sú spolu, povedal, že iluminácie nemôžu potrvať naveky, že je unavený od prehľadávania minulosti, že jeho život uplynul v akváriu, kde je každý predmet iba odrazom predmetu z vonkajšieho sveta, a takto aj ona, Olivera Jermolenková, je len stopou po žene, ktorá možno jestvuje v nejakom skutočnom svete; hovoril, že chce žiť inakšie, že prespal celý život a že hádam nie je neskoro, ak teraz, v tridsiatich siedmich rokoch, z imitácie seba samého vstúpi do vlastného originálu."
Polnočný sused

Polnočný sused

Magda VášáryováRok vydania: 2008Kniha Magdy Vášáryovej je o známom-neznámom Poľsku, o jeho histórii a súčasnosti, o umení a kultúre, o jazyku a o ľuďoch, s ktorými sa autorka stretla počas svojho diplomatického pôsobenia na poste veľvyslankyne SR v rokoch 2000-2005. Magda Vášáryová nás s humorom a elegantným štýlom dobrej hostiteľky zasväcuje do svojich pozorovaní a zážitkov z „polnočnej krajiny“, a to nie len z pozície skúsenej diplomatky, ale aj ako súkromná osoba. Jej cieľom nie sú vyčerpávajúce analýzy slovensko-poľských vzťahov, ale pútavý pohľad na nášho blízkeho avšak v mnohom neznámeho severného suseda. "Neberte túto knihu od Magdy Vášáryovej do rúk! Ak sa jej totiž chytíte, nepustíte ju, pokiaľ ju nedočítate!" Milan Ježovica"Polnočný sused je podaná ruka. (...) Rád čítam podané ruky, z ktorých sa veľa dozviem. O druhých, ale aj o sebe – ako v tomto prípade. Veľa som sa dozvedel o veľkých i malých dejinách, ktoré mali vplyv aj na mňa. A ešte niečo veľmi dôležité: rád čítam podané ruky, ktoré nie sú podané suchopárne, ale šarmantne." Tomáš Janovic   Ďalší titul od autorky v Kalligrame: Magda Vášáryová, Buďme poriadni, Kalligram 2006   Úryvok z knihy:„V roku 2001 som s mojím priateľom Michałom Jagiełłom, riaditeľomvaršavskej Národnej knižnice, otvárala výstavu Słowacja znana i nieznana.Bol to dobre zvolený titul. Dnešná generácia Poliakov vie o násveľmi málo, ak nechcem rovno povedať, že nič.Ale buďme úprimní: Čo my vieme o tejto „polnočnej“ krajine? Prečopolnočnej? Je tam stále tma? Nie, ale keď chcú Poliaci povedať sever,povedia północ (vyslov púvnoc). Północ a południe je po poľsky nášsever a juh. Dodnes si musím dať pozor, aby som to povedala správne,hoci hovorím po poľsky od roku 1969. Ako si môžeme porozumieť,keď sa pri pomenovaní svetových strán my, Slovač, musíme pripozastaviť,ako sa to vlastne povie… Preto ten polnočný sused v názve akosymbol blízkosti a zároveň tajomných peripetií, ktoré musíme prekonať,aby sme si s Poliakmi rozumeli.Vzťahy medzi Slovenskom a Poľskom, Československom a Rzecząpospolitą,Horným Uhorskom a Haličou by bolo možné zakresliť dosínusoidy. Chvíľu sa nepoznáme, chvíľu sa potrebujeme, chvíľu sapoužívame, chvíľu zneužívame. Hore-dolu, hore-dolu, občas na nule.Nemáme jedinú poriadnu politologickú knihu venovanú slovensko--poľským vzťahom. A materiálu by bolo nazbieraného dosť. NajmäSlovensko-poľskou komisiou pre humanitné vedy pod vedením profesoraHvišča pre edíciu Kontakty a mladým historikom Jurajom Marušiakom,zatiaľ len v rukopise. Na poľskej strane vyšla v roku 2005kniha Michała Jagiełła Słowacy w polskych oczach, sedemsto nesmiernezaujímavých strán z poľských archívov o nás. To je všetko. Dodnes nieje dokončený ani veľký poľsko-slovenský slovník, ktorý zostal v majetkujednej žiarlivej panej. Preto sa nemôžem venovať len piatim rokom,ktoré som strávila v Poľsku ako veľvyslankyňa Slovenskej republiky, alev kapitolách o histórii sa pokúsim aspoň okrajovo vysvetliť komplikovanédejiny, samozrejme bez nároku na vyčerpávajúcu analýzu.(...)Zakázané stránkyViem, že niektorí čakáte najmä na túto kapitolu. Ale hneď na začiatkumusím upozorniť, že slovo szukać nebude uvádzané ani v tejto, ani v inej verzii, pretože to je problém medzi češtinou a poľštinou, s nami Slovákmi to nemá nič spoločné, bez ohľadu na to, že tomu rozumieme.My máme s Poliakmi iné slovné pułapki, ktoré sú o to horšie, žeo nich nevieme, a preto považujem za svoju povinnosť, v rámci podporydobrých vzťahov medzi Poliakmi a Slovákmi, na ne upozorniť.V roku 1990 som bola pozvaná pánom veľvyslancom Poľskej republikyvo Viedni W. Bartoszewským na slávnostnú večeru pri príležitostinávštevy významných hostí. Za stolom sedeli páni Mazowiecki,Geremek, Michnik, z cudzincov som tam bola iba ja. Toasty boli oduševnené,ako sa na rok 1990 patrilo. Ja som si prichystala malý toastv poľštine, ktorý som zakončila slovenským „Dobrú chuť!“ Miestopotlesku sa rozhostilo ticho. Geremek sklonil hlavu do taniera, Mazowieckiočervenel a Zosia Bartoszewska sa rozosmiala. Chvíľu trvalo,kým sa zábava obnovila. „Čo také som povedala?“ spýtala som sa jej priodchode. „Potom ti poviem,“ zasmiala sa. Trvalo dva týždne, kým somto z nej vymámila. Poliaci majú to isté slovo, teda chuć, ale znamenáchtíč, vášeň. Povedala som im teda „Dobrý chtíč!“ Môžem za to, že siPoliaci presadili, že chuť bude chtíč? Preto vás dôrazne žiadam, nikdynehovorte v Poľsku „Dobrú chuť“. Radšej mlčte!Vyhýbajte sa aj všetkým spojeniam s pedálom, či v aute, alebo naklavíri. Pedał je slangové slovo pre označenie mužov zaujímajúcich savýlučne o svoje pohlavie, teda teplých, ako hovoríme potocznie, niev potoku, ale v bežnej reči, my na Slovensku.Pri obchodných rokovaniach nehovorte, že najdôležitejší bude odbytvýrobkov, lebo obchod neuzavriete. Odbyt je totiž otvor v zadkua náš odbyt je po poľsky zbyt.“
Dejiny pornografie

Dejiny pornografie

Goran TribusonRok vydania: 2008Život v provinčnom mestečku v „zlatých rokoch šesťdesiatych“, keď do titovskej Juhoslávie prenikalo nielen rádio Luxembourg, ale spolu s rockandrollom a filmom aj iné vymoženosti západného sveta, je ústrednou témou románu úspešného chorvátskeho spisovateľa a scenáristu Gorana Tribusona. Náhla smrť kamaráta z mladosti a jeho pohreb je príčinou návratu hlavného hrdinu do rodného mesta a zároveň aj do vlastnej minulosti. V myšlienkach sa do nej vracia aj prostredníctvom Dejín pornografie, ktoré vo voľnom čase zostavil jeho najlepší priateľ Miki Grabar a ktoré sú "históriou, estetikou, traktátom, biografiou, intímnym denníkom, patológiou, fantastikou, obscenitou, bildungsromanom, chrestomatiou, ale predovšetkým spomienkou a súkromnou mytológiou". Tribusonov román je generačnou výpoveďou, humorným rozprávaním o dospievaní a veciach s tým spojených, ktoré nám pripomenie vlastné spomienky na mladosť.   Ohlasy: "Tribuson na stránkach knihy oživuje galériu smoliarov. (...) Po výpočte nešťastníkov (a to sú len hlavnejšie postavy) sa zdá, že román bude koncentrátom ťažkej depresie. Nie je to tak. Dejiny pornografie sú veľmi zábavná kniha." Vlado Pisár, Pravda, 15.3.2008"Dejiny pornografie hovoria aj za nás, namiesto nás, ba možno najmä to, čo sme sa my ešte neodvážili vysloviť. (...) Tribusonove Dejiny pornografie - v určitej rovine ich môžeme vnímať aj ako pornografiu stranutia - možno považovať za pútavý, plynulo čitateľný román bez rozvláčnej filozofie, no so silnými existencialistickými tónmi." Peter Macsovszky, SME, 22.3.2008 Úryvok z knihy:- Pohreb je úplne zlý ako konečné riešenie číchsi životných plánov, ale je celkom dobrý ako začiatok románu. Nuž, ak by sa ti chcelo o všetkom napísať… – povedal Miki Grabar a bezmocne pokrčil plecami potom, ako mi priniesol správu, že do tunajšej márnice doviezli z juhoslovansko-talianskej hranice zapečatenú kovovú rakvu s telom nášho priateľa Čeda Kralja-Delona. Nechcelo sa mi písať o ničom, chcel som byť istý čas sám, zapodievať sa nejakou triviálnou, nezmyselnou činnosťou – napríklad hľadieť do okna alebo na bielu stenu. – Správy o smrti akoby prichádzali vtedy, keď ich človek nepotrebuje, – dodal Miki, ale zrejme si uvedomil, že povedal nevhodnú, prázdnu frázu. Chcel som mu povedať, čo by určite odvetil môj nebohý ujo Emil: nijaký čas nie je vhodný na správu o smrti. Nepovedal som však nič. – Nenapijeme sa? – spýtal sa Miki, váhavo zastal a potom pomaly vykročil von. (...) O pol ôsmej sa vo dverách zjavil premoknutý Miki Grabar; akosi čudne sa usmieval, akoby mu to bolo nepríjemné. Prišiel sa rozlúčiť. Strčil mi do ruky tristostranový fascikel, ktorý dovtedy považoval za neodcudziteľnú sviatosť, potom si na tmavej chodbe zapálil cigaretu a vyhlásil, že nepôjde dnu. Pokojne, akoby šlo o drobnú triviálnosť, odložil som jeho chýrne Dejiny pornografie na skrinku na topánky a sľúbil, že v každom prípade mu napíšem, čo si o rukopise myslím. Iba hodil rukou a povedal, že je to zbytočné. Necháva mi rukopis jednoducho preto, lebo mi niečo musí nechať. Zamyslel som sa. Zarazilo ma, že za takmer štyri desaťročia, čo sa poznáme, sa mi nepodarilo zachovať jedinú maličkosť, ktorá by mi ho pripomínala. Odkašľal si a otriasol popol z cigarety na dlážku a potom namiesto toho, aby sme sa poddali hlúpemu sentimentu rozlúčky, vyšli sme do dažďa a začali štelovať rozdeľovač môjho renaulta. Ustavične hovoril niečo o dýzach a prednostiach karburátora značky Zenith, o nedokonalosti ihlicových ventilov, o pomere oleja a paliva. Zrazu sa obrátil, že zájde domov po kľúče. Vedel som, že je to výhovorka, že ho už neuvidím. Spustil som príklop motora a vrátil sa do svojej izby. Pomaly, neisto, až s akousi bázňou som otvoril Dejiny pornografie a začal čítať text, ktorý je históriou, estetikou, traktátom, biografiou, intímnym denníkom, patológiou, fantastikou, obscenitou, bildungsromanom, chrestomatiou, ale predovšetkým spomienkou a súkromnou mytológiou, ktorou začínam neistý a krajne subjektívny zápis o Mikim Grabarovi a o mne."
Ľad

Ľad

Vladimír SorokinRok vydania: 2008Príbeh sa odohráva v súčasnej Moskve: tajomná sekta modrookých a plavovlasých ľudí je na honbe za vyvolenými, tiež plavovlasými a modrookými ľuďmi, ktorí majú "živé srdce". Svoje obete unesú a rozbijú im hrudník ľadovým kladivom. Tento brutálny útok prežijú len tí, ktorých srdce "prehovorí". Sujetový základ Sorokinovho románu tvorí fantastický príbeh tajného bratstva, ktoré svoju silu čerpá zo sibírskeho meteoritu. Ich kolektívne rituály pripomínajú mechanizmy totalitných režimov. Text v štyroch častiach majstrovsky spája žánre fantasy, akčnej a kriminálnej literatúry s prvkami neúprosnej satiry, ktorej predmetom je aj v tomto prípade ruská spoločnosť a jej každodenné mýty. Ohlasy: "Sorokin to napísal bravúrne: minimum výrazových prostriedkov, krátke vety, nekomentované dialógy, "kúlerský" slang moskovských vysokoškolákov sa strieda s primitívnou rečou mafiánskych hlavohrudí. Ešte aj spomínanie, ktoré tvorí tretiu časť knihy, je rozprávačskou pochúťkou, v ktorej sa strieda dedinský dialekt s vulgárnou budovateľskou hantírkou a "rečou srdca" ľadových lunatikov. Klobúk dole pred prekladateľom Jánom Štrasserom, vďaka ktorému Sorokinovi antihrdinovia hovoria zrozumiteľne po slovensky, no bez straty ruskej "exotiky". Ľad je kniha - diagnóza. Je to správa o skutočnom, nevysnívanom Rusku. Tá správa je nepríjemná. No už len sám fakt, že v tejto veľkej krajine vždy existovali spisovatelia a neskôr aj divadelníci a filmári, schopní takejto hlbokej sebareflexie, je dôvodom na opatrný optimizmus. Ľadové bratstvo nemusí mať posledné slovo." (Tomáš Kušnierik, Týždeň 39/2008)"Na tento román netreba mať len dobré nervy, ale aj žalúdok." (Jozef Bžoch, SME, 26.9.2008) "Opisy nových Rusov a ich prostitútok, dnešných mafiánov a podnikateľov, ale aj bežných ľudí popíjajúcich vodku a voziacich sa "čiernymi" taxíkmi je radosť čítať." (Martin Ciel, Pravda, 11.10.2008) Ďalší titul od autora v Kalligrame: Vladimír Sorokin, Opričníkov deň, Kalligram 2008   Úryvok z knihy: Dievča plače 14:11 Reštaurácia Balagančik. Trojrybničná ulička 10. Poloprázdna sála reštaurácie. Nikolajevová vyšla z toalety, podišla k stolíku. Za ním sedela a fajčila Lyda: 23 rokov, pekná postava modelky, obtiahnutá koženou kom− binézou, stredne veľké prsia, dlhý krk, maličká hlava s celkom krátkym účesom, chutná tvárička. „Záchod tu majú dole.“ Nikolajevová si sadla oproti Lyde. „Nešikovné.“ „Zato skvelo varia,“ prežúvala Lyda. „Majú francúzskeho kuchára.“ Nikolajevová naliala čer− vené víno do čiaš. „Takže, kde som prestala?“ „Čin−čin.“ Lyda zdvihla čašu. „Pri holom blondínovi s modrými očami.“ „Čin−čin,“ štrngla si s ňou Nikolajevová. Napili sa. Nikolajevová si vzala olivu, požula ju, vypľu− la kôstku: „Na tom vôbec nezáleží, či bol holý. Chápeš, v živote som nič také nezažila, nikdy ma nič také nepostihlo. Jed− noducho... akoby som sa niekam prepadla... a v srdci som cítila takú nehu... ako... akoby... ja neviem... ako... ja ne− viem. No ako pri mamke v detstve. Revala som potom ako malá. Chápeš?“ „Fakt ťa nepretiahol?“ „Fakt nie.“ Lyda pokrútila hlavou: „Hm. Sú len dve možnosti: buď sú to narkomani, alebo satanisti.“ „Nič mi nepichali.“ „Ale veď vravíš, že si odpadla.“ „Áno, po vpichu ani stopy. Žily mám neporušené.“ „Možno ti nepichli do žily. Mala som jedného klienta, ten si kokaín pchal do zadku. A frčal. Vravel, že tak sa ne− kazí nosová priehradka.“ Nikolajevová pokrútila hlavou: „Nie, nie, Lydka, to nie sú nijakí fetoši. V tom bude nie− čo iné. Vieš, akí sú bohatí? To je seriózna firma. To cítiš.“ „Takže satanisti. Porozprávaj sa s Birutou. Tú raz trtkali satanisti.“ „A čo? Bolo to drsné?“ „Ani nie, ale celú ju natreli kohúťou krvou, nevedela sa doumývať...“ „Ale tu striekala moja krv, nie kohútia.“ Lyda pritlačila ohorok: „Teda... nejde mi to do hlavy.“ „Ani mne.“ „Aľka, a nebola si nadrbaná?“ „Prosím ťa!“ „Hm... Vravíš, že si mala v srdci... no... taký ostrý pocit. To ako keď sa do niekoho zaľúbiš?“ „Silnejší... to je... ako by som ti to vysvetlila... no... ako keď ti je niekoho veľmi ľúto a on ti je veľmi blízky. Až taký blízky, že si schopná dať mu všetko, všetko, no... no... to je...“ Nikolajevová vzlykla. Pery sa jej roztriasli. A zrazu sa rozplakala zľahka a mocne, akoby zvracala. Vzlyky ju cel− kom pohltili. Lyda ju chytila okolo pliec: „Aľka, mačiatko moje, upokoj sa...“ No Nikolajevová vzlykala silnejšie a silnejšie. V reštaurácii bolo len zopár hostí, no všetci hľadeli na ňu. Hlava sa jej triasla. Zahryzla si do prstov, zviezla sa zo stoličky.
Opričníkov deň

Opričníkov deň

Vladimír SorokinRok vydania: 2008"Rusko je antipódom Západu, totálne nevyspytateľná zóna, v ktorej zákony neplatia", tvrdí Vladimir Sorokin, jeden z najoslavovanejších a najprekladanejších súčasných ruských spisovateľov (preklady do angličtiny, nemčiny, francúzštiny, fínštiny, taliančiny, japončiny). Inšpiráciou pre túto strhujúcu a temnú víziu ruskej budúcnosti autor čerpal z obdobia vlády Ivana Hrozného, ktorý založil akúsi osobnú tajnú políciu – opričninu. Dej sa odohráva v roku 2028, Svätá Rus je ohradená Veľkým Ruským Múrom a nenahraditeľnú úlohu v krajine zohráva obnovená opričnina. Sorokin prostredníctvom neúprosného humoru a sarkastického štýlu na hranici etiky vykresľuje nebezpečenstvo vzniku novej totalitnej moci. Na mušku si pritom berie už dávno zažité stereotypy každodenného sovietskeho života.   Ohlasy: "Jazyk, ktorý Vladimir stvoril pre opričníkov, je newspeak, jazyk totalitnej ideológie, a dobre vie aj to, že takýto jazyk vždy vzniká na troskách iného alebo iných jazykov. (...) Hľadanie slovenských významových ekvivalentov ruských archaických slov dokumentuje brilantnú prácu prekladateľa, ktorý si je vedomí, že nesmie chápať jazyk len inštrumentálne, teda len ako prostriedok komunikácie, ale predovšetkým ako model sveta. Kniha Vladimira Sorokina predstavuje temnú víziu sveta. Veľmi temnú, ktorá predstavuje čierny variant utópie, pričom jej sugestívnosť je okrem kvalitného literárneho rukopisu jej autora umocnená aj skúsenosťou minulého storočia, ktoré ukázalo, že aj tie najšialenejšie utópie je možné zrealizovať." Peter Michalovič, SME 5.4.2008 "Je to svojrázna alegória na Rusko začiatku 21. storočia, ktorá vďaka jazykovej, štylistickej a fantazijnej virtuozite autora, vďaka jeho svojráznemu zmyslu pre komično môže čitateľovi po chvíľach zhnusenia priniesť aj chvíle estetického zážitku." Valerij Kupka, Týždeň 14/2008 "V spojení irónie, silných motívov a exotického prostredia je Opričníkov deň skvelým zástupcom súčasnej ruskej literatúry." Imrich Rešeta, Žurnál 21/2008     Ďalší titul od autora v Kalligrame: Vladimír Sorokin, Ľad, Kalligram 2008 Úryvok z knihy:Mlčí knieža Sobakin, prikyvuje. Potom rečie: „Rieknite, páni, sírovodík, ktorým prdia naši udatní vo− jaci, horí?“ „Horí,“ presvedčivo prikyvuje dohľadník. „Nuž akže horí,“ pokračuje knieža, krútiac si fúz, „pre− čo by sa potom Európa mala báť našich prdov?“ Páč ho, človeka Vnútorného kruhu! Naskutku trafil kli− nec po hlavičke! Ruským prdom sa aj európske mestá dajú vykurovať! Všetci sa zadumali. Zavyčítal som svojmu rozu− mu, že sa nedohútal do toho, čo je jasné. Na druhej strane – ja mám humanitné vzdelanie... Režisér je bledý, nervózne pokašliava. „Nuž... je tu dajaká nezrovnalosť...“ škriabe si podbra− dok dohľadník. „Mýlka v scenári,“ varovne dvíha tučný prst prednosta oddelenia. „Kto je autor?“ V šere siene vyvstane vycivený človek v okuliaroch a v tolstovke, dlhej košeli s opaskom. „A čo ste sa, priateľko, tak sekli? Veď naša plynová téma je stará ako svet!“ spytuje sa ho prednosta oddelenia. „Prepáčte, opravím to.“ „Oprav, oprav, holúbok,“ zívne knieža. „Ale nezabudni, že pozajtra je generálka!“ prísne rečie dohľadník. „To stihneme!“ „A ešte čosi,“ doloží knieža. „Keď lúčom preseknú krta, vyvalia sa z neho črevá. Priveľa.“ „Čoho, vaša jasnosť?“ „Čriev. Nám nejde o naturalizmus. Daj tam menej vnú− torností, kamarát.“ „Rozkaz. Všetko opravíme.“
Na dohľad či v nedohľadne?

Na dohľad či v nedohľadne? O konkurencieschopnosti, udržateľnom rozvoji a sociálnej inklúzii

Brigita SchmögnerováRok vydania: 2008Kniha rozhovorov, prednášok a štúdií Brigity Schmögnerovej prevažne z rokov 2002-2007. Autorkinou ambíciou je provokovať na diskusiu o otázkach, ako hospodárske a sociálne reformy druhej vlády Mikuláša Dzurindu, či programové zámery terajšej vlády Roberta Fica v súvislosti s možnosťou realizácie sociálnodemokratického modelu rozvoja spoločnosti. Autorka sa zároveň venuje európskemu sociálnemu modelu, zamýšľa sa nad európskymi ale aj globálnymi výzvami, ako sú udržateľný rozvoj, demografické trendy či sociálno-ekonomické nerovnosti.
Atlas stratených miest

Atlas stratených miest Znovuobjavenie legendárnych miest

Brenda RosenRok vydania: 2008Mestá, ktoré pohltila púšť, alebo ich skryli nedostupné hory či zarástli džungľou, to sú témy, ktorým sa venuje Atlas stratených miest. Rozohráva príbehy najpozoruhodnejších dávnych sídel, od pyšných hlavných miest impérií, akými boli Babylon a Kartágo až po sväté mestá ako Angkór v Kambodži či indický Vidžajanagar a pomocou najnovších poznatkov vnáša svetlo do tajomstiev zabudnutých civilizácií. Kniha tiež skúma vzájomnú prepojenosť miest s ich prostredím a okolitou prírodou, ktorá často napomohla nielen ich rozkvetu, ale zapríčinila aj ich zánik. Kým slávne prístavy ako indický Mahábalípuram alebo Herakleion v Alexandrii zmizli pod hladinou mora, oázy pozdĺž hodvábnej cesty Lou-lan a Ni-ja v dôsledku sucha pokryla púšť. Kniha prostredníctvom rekonštrukcií veľkolepých miest na vrchole ich slávy poukazuje aj na poučenia, ktoré si súčasní mestskí obyvatelia môžu vziať z ich pádu. Text dopĺňajú znamenité fotografie významných a nedávno objavených archeologických nálezísk, ilustrácie a mapy. Obsah: Úvod 1. Kapitola: Mestá morí 2. Kapitola: Mestá púští a nížin 3. Kapitola: Mestá vrchov a hôr 4. Kapitola: Mestá džunglí a lesov 5. Kapitola: Mestá kráľov, kráľovien a cisárov 6. Kapitola: Sväté mestá Register

Vyhľadávanie

Sledujte nás na Facebooku

TOP 10 knihy