WEBSHOP VYŽADUJE COOKIES, PROSÍM ZAPNITE HO!
Knihy podľa žánrov
EsejeEstetikaFilozofiaHistóriaInéKriminálny román LingvistikaLiterárna vedaNáboženstvoPoéziaPrávoPrírodné vedyPróza / domácaPróza / svetováPublicistikaSpoločenské vedyUmenie

Knihy

Ivan Žucha

Ivan Žucha (1935-2009) bol profesorom psychiatrie na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Okrem vedeckých publikácií je autorom kníh literárnych textov na pomedzí poviedok, esejí a básní Fragmenty, Zápisník psychiatra, Zápisník a Kompost. Spolu s Ivanom Hulínom, profesorom patofyziológie na Lekárskej fakulte, napísal knihy Rozhovory, Myšlienky, Panoptikum I a Panoptikum II. Pravidelne prispieval do rôznych literárnych časopisov, napríklad Romboid, Rak, Knihy a spoločnosť, Vlna, a do denníka Sme. Texty zhrnuté do tejto knihy pochádzajú z jeho posledného životného obdobia. Nie sú poslednými textami, ktoré napísal, ale je to jedna z dvoch posledných kníh, ktoré sám  v celistvej podobe pripravil na vydanie. 

Knihy

Kus/Stránka: 32 20 12 8
Poradie: Meno Cena
Stránka: 1 / 1
1
Náhody

Náhody

Ivan ŽuchaRok vydania: 2011Prozaická kniha Náhody je druhou z dvoch posledných zbierok textov (prvou bol text Strácanie nájdeného času, Kalligram, 2010), ktoré profesor psychiatrie, publicista a spisovateľ Ivan Žucha (1935 – 2009) ešte sám pripravil na vydanie. Náhody sú zbierkou poetických pozastavení i hĺbavo sarkastických zamyslení o živote, o svete, o ľuďoch. Autor vo svojich riadkoch zachytáva plynúci čas i pasce metafyzickej nemennosti, no predovšetkým brilantne ľudským spôsobom tlmočí svoju vnútornú optiku.   Leto so slovenskou knihou na tento titul sa v období od 1. augusta - 30. septembera 2013 vzťahuje zľava 40% z pôvodnej ceny
Strácanie nájdeného času

Strácanie nájdeného času

Ivan ŽuchaRok vydania: 2010 Dodnes považujem za jeden z najvydarenejších darčekov, ktorý som kedy otcovi dala, to, že som ho vtiahla do takzvaného literárneho sveta. Som zároveň presvedčená o tom, že keby to bolo ináč a ja by som nepísala, otec by si tam svoju cestu našiel. Jeho texty by si svoju cestu našli. Bolo to však tak, že ja som od otca získala nadšenie pre písanie, hoci ma otec nikdy neovplyvňoval priamo, nasiakla som jeho záľubou ako špongia. A tak, ako je to v známej rozprávke O troch grošoch, tento dar, ktorý som od otca dostala, a ktorý považujem za najväčší, aký mi mohol dať, som mu v tom čase istým spôsobom vrátila. Bola som dcérou, ktorá sa málo búrila proti svojim rodičom, naopak, svoj svet som chcela s nimi zdieľať. Priviedla som otca s mamou do Café Gallery, v ktorej som medzitým trávila viac času, ako by si boli priali, zoznámil sa s tými, ktorí mu potom pomohli vydať knižku. Môj otec sa neskôr osamostatnil, jeho texty si išli vlastnou cestou. Tak ako sa osamostatnila dcéra. Chcela by som poďakovať dvom ľuďom, ktorí môjho otca, málo priebojného a neskúseného v praktických záležitostiach, viedli ďalej. Pánu Ivanovi Štrpkovi a pánu Ivanovi Hulínovi, profesorovi patofyziológie na bratislavskej Lekárskej fakulte. Nielenže oceňovali môjho otca a jeho texty považovali za hodné šírenia, ale stali sa jeho priateľmi a poskytli mu príležitosť stať sa súčasťou sveta, do ktorého si prial patriť. Takmer vždy, keď som napísala text, dávala som ho čítať otcovi. Otec bol málo kritický, vždy som sa hnevala, že sa mu moje texty príliš páčia. Priala by som si, aby som mu teraz mohla dať prečítať aj tento doslov. Priala by som si, aby povedal, že sa mu páči. Zároveň som rada, že medzi mnou a mojím otcom ostalo málo nevypovedaného. Ďalším z veľkých darov, ktoré sme si vzájomne dali, bolo, že sme sa doslova do posledných dní veľa rozprávali, opýtala som sa na všetko, čo som sa chcela opýtať, a zdôverila sa mu so všetkým, s čím som sa chcela zdôveriť. Ostalo len veľmi málo prázdneho miesta, a to, ktoré ostalo, neľutujem, pretože môj otec si cenil svoju aj moju intimitu a vedel, že niektoré miesta sa zdieľať nesmú.  O texty, ktoré ostali v nesčíselných školských zošitoch, sa však podeliť chcel, a to nie len so mnou, ale s viacerými. Nech sa páči, ocinko. Svetlana Žuchová   „Radšej sa vznášam, ako sa predieram cez tŕnie: lastovička, nie krt. Nevážna ľahkosť ma zakliala. V mojich kostiach a myšlienkach sú dutiny, v útrobách a v citoch sú mechúre. „Nuž: Čo si vyhĺbil?“ opýtajú sa, keď ich čas príde a môj odíde. „Vyhĺbil som veľa tunelov do vzduchu,“ odpoviem, opovážim sa. „Tunely do vzduchu? Videl už ktosi tunely vo vzduchu?“ Zosmiešňujú ma. Akoby som zavinil, že tunely vo vzduchu zmiznú, keď nimi veselo preleziem.“   Recenziu na knihu nájdete tu.

Vyhľadávanie

Sledujte nás na Facebooku

TOP 10 knihy