WEBSHOP VYŽADUJE COOKIES, PROSÍM ZAPNITE HO!
Knihy podľa žánrov
EsejeEstetikaFilozofiaHistóriaInéKriminálny román LingvistikaLiterárna vedaNáboženstvoPoéziaPrávoPrírodné vedyPróza / domácaPróza / svetováPublicistikaSpoločenské vedyUmenie

Knihy

Vladimír Sorokin

Vladimír Sorokin (1955) patrí spolu s Viktorom Jerofejevom, Borisom Akuninom a Ľudmilou Ulickou k hlavným predstaviteľom súčasnej ruskej prózy. Na literárnu scénu vstúpil v polovici osemdesiatych rokov minulého storočia. V konceptuálnych románoch z tej doby pracoval s kultúrnymi, sociálnymi a politickými reáliami, ktoré boli vo vedomí spoločnosti zautomatizované. Sorokin stereotypy ruskej každodennosti vytrhol z ich kontextu a vystupňoval do absurdných rozmerov. Svetovú slávu mu priniesli romány Tridsiata Marinina láska (1995), Teplá Slanina (1999), Srdcia štyroch (2001) a Ľad (2002). Internetová stránka Vladimíra Sorokina: www.srkn.ru

Knihy

Kus/Stránka: 32 20 12 8
Poradie: Meno Cena
Stránka: 1 / 1
1
Metelica

Metelica

Vladimír SorokinRok vydania: 2013Aký strašný bolívijský vírus vyvolal epidémiu v ruskej dedine? Kde sa vzali v snehu uprostred polí a lesov priezračné pyramídy? Kto sú vitaminátori prežívajúci svoje zvláštne životy v domoch zo živorodej plsti? A ako sa skončí príbeh jednej cesty dedinského doktora Garina, ktorý sa začal počas metelice na malej prepriahacej stanici, kde nikdy nie sú k dispozícii odpočinuté kone?
Srdcia štyroch

Srdcia štyroch

Vladimír SorokinRok vydania: 2009Rebrov, Štaube, Oľga a mladučký Serioža roztáčajú koleso šialenej akcie, aby sa dopracovali k nepochopiteľnej premene svojich sŕdc. Potrebujú na to jednu skvapalnenú matku a sériu prepadov, sadistických vrážd a sexuálnych excesov.  Kto sú Rebrov, Štaube, Oľga a Serioža? Figúrky z brutálnej počítačovej hry, ľudia – stroje, cynickí kríženci, ktorých vyprodukoval socializmus a nový kapitalizmus, alebo zúfalí súčasníci, ktorí posadnuto veria, že nový poriadok možno nastoliť iba dekonštrukciou jestvujúceho poriadku, teda aj samých seba? Novela Srdcia štyroch predstavuje nosnú časť rovnako nazvanej konceptuálnej knihy Vladimíra Sorokina (1955).  Jej súčasťou je aj próza Mesiac v Dachau a tri divadelné hry Dostojevskij trip, Peľmene, Hochzeitsreise. Kniha Srdcia štyroch je po románoch Opričníkov deň (2008) a Ľad (2008) v poradí tretí Sorokinov titul, ktorý vychádza vo vydavateľstve Kalligram.   Úryvok z knihy:   Oľga sa vrhla k svojmu lisu, ľahla si, potiahla páku. Lisy začali pracovať. Ich hlavice začali klesať a roztvárať sa.„Olinka!“ zavolal Serioža.„Mlč! Mlč!“ radostne plakala Oľga.„Tak...“ Štaube zavrel oči, oblizol si popraskané pery.Hranaté ostré tyče vošli do ich hláv, pliec, brúch a nôh. Začali sa krútiť nože, spustili sa pneumobatérie, začal tiecť tekutý freón, hlavice lisov zakryli podstavy. O 28 minút sa srdcia štyroch, zlisované do kociek a zmrazené, prepadli do centrifúgy, kde boli označené ako hracie kocky. O 3 minúty ich centrifúga vyhodila na ľadovú plochu, zaliatu skvapalnenou matkou. Srdcia štyroch sa zastavili:6, 2, 5, 5.
Ľad

Ľad

Vladimír SorokinRok vydania: 2008Príbeh sa odohráva v súčasnej Moskve: tajomná sekta modrookých a plavovlasých ľudí je na honbe za vyvolenými, tiež plavovlasými a modrookými ľuďmi, ktorí majú "živé srdce". Svoje obete unesú a rozbijú im hrudník ľadovým kladivom. Tento brutálny útok prežijú len tí, ktorých srdce "prehovorí". Sujetový základ Sorokinovho románu tvorí fantastický príbeh tajného bratstva, ktoré svoju silu čerpá zo sibírskeho meteoritu. Ich kolektívne rituály pripomínajú mechanizmy totalitných režimov. Text v štyroch častiach majstrovsky spája žánre fantasy, akčnej a kriminálnej literatúry s prvkami neúprosnej satiry, ktorej predmetom je aj v tomto prípade ruská spoločnosť a jej každodenné mýty. Ohlasy: "Sorokin to napísal bravúrne: minimum výrazových prostriedkov, krátke vety, nekomentované dialógy, "kúlerský" slang moskovských vysokoškolákov sa strieda s primitívnou rečou mafiánskych hlavohrudí. Ešte aj spomínanie, ktoré tvorí tretiu časť knihy, je rozprávačskou pochúťkou, v ktorej sa strieda dedinský dialekt s vulgárnou budovateľskou hantírkou a "rečou srdca" ľadových lunatikov. Klobúk dole pred prekladateľom Jánom Štrasserom, vďaka ktorému Sorokinovi antihrdinovia hovoria zrozumiteľne po slovensky, no bez straty ruskej "exotiky". Ľad je kniha - diagnóza. Je to správa o skutočnom, nevysnívanom Rusku. Tá správa je nepríjemná. No už len sám fakt, že v tejto veľkej krajine vždy existovali spisovatelia a neskôr aj divadelníci a filmári, schopní takejto hlbokej sebareflexie, je dôvodom na opatrný optimizmus. Ľadové bratstvo nemusí mať posledné slovo." (Tomáš Kušnierik, Týždeň 39/2008)"Na tento román netreba mať len dobré nervy, ale aj žalúdok." (Jozef Bžoch, SME, 26.9.2008) "Opisy nových Rusov a ich prostitútok, dnešných mafiánov a podnikateľov, ale aj bežných ľudí popíjajúcich vodku a voziacich sa "čiernymi" taxíkmi je radosť čítať." (Martin Ciel, Pravda, 11.10.2008) Ďalší titul od autora v Kalligrame: Vladimír Sorokin, Opričníkov deň, Kalligram 2008   Úryvok z knihy: Dievča plače 14:11 Reštaurácia Balagančik. Trojrybničná ulička 10. Poloprázdna sála reštaurácie. Nikolajevová vyšla z toalety, podišla k stolíku. Za ním sedela a fajčila Lyda: 23 rokov, pekná postava modelky, obtiahnutá koženou kom− binézou, stredne veľké prsia, dlhý krk, maličká hlava s celkom krátkym účesom, chutná tvárička. „Záchod tu majú dole.“ Nikolajevová si sadla oproti Lyde. „Nešikovné.“ „Zato skvelo varia,“ prežúvala Lyda. „Majú francúzskeho kuchára.“ Nikolajevová naliala čer− vené víno do čiaš. „Takže, kde som prestala?“ „Čin−čin.“ Lyda zdvihla čašu. „Pri holom blondínovi s modrými očami.“ „Čin−čin,“ štrngla si s ňou Nikolajevová. Napili sa. Nikolajevová si vzala olivu, požula ju, vypľu− la kôstku: „Na tom vôbec nezáleží, či bol holý. Chápeš, v živote som nič také nezažila, nikdy ma nič také nepostihlo. Jed− noducho... akoby som sa niekam prepadla... a v srdci som cítila takú nehu... ako... akoby... ja neviem... ako... ja ne− viem. No ako pri mamke v detstve. Revala som potom ako malá. Chápeš?“ „Fakt ťa nepretiahol?“ „Fakt nie.“ Lyda pokrútila hlavou: „Hm. Sú len dve možnosti: buď sú to narkomani, alebo satanisti.“ „Nič mi nepichali.“ „Ale veď vravíš, že si odpadla.“ „Áno, po vpichu ani stopy. Žily mám neporušené.“ „Možno ti nepichli do žily. Mala som jedného klienta, ten si kokaín pchal do zadku. A frčal. Vravel, že tak sa ne− kazí nosová priehradka.“ Nikolajevová pokrútila hlavou: „Nie, nie, Lydka, to nie sú nijakí fetoši. V tom bude nie− čo iné. Vieš, akí sú bohatí? To je seriózna firma. To cítiš.“ „Takže satanisti. Porozprávaj sa s Birutou. Tú raz trtkali satanisti.“ „A čo? Bolo to drsné?“ „Ani nie, ale celú ju natreli kohúťou krvou, nevedela sa doumývať...“ „Ale tu striekala moja krv, nie kohútia.“ Lyda pritlačila ohorok: „Teda... nejde mi to do hlavy.“ „Ani mne.“ „Aľka, a nebola si nadrbaná?“ „Prosím ťa!“ „Hm... Vravíš, že si mala v srdci... no... taký ostrý pocit. To ako keď sa do niekoho zaľúbiš?“ „Silnejší... to je... ako by som ti to vysvetlila... no... ako keď ti je niekoho veľmi ľúto a on ti je veľmi blízky. Až taký blízky, že si schopná dať mu všetko, všetko, no... no... to je...“ Nikolajevová vzlykla. Pery sa jej roztriasli. A zrazu sa rozplakala zľahka a mocne, akoby zvracala. Vzlyky ju cel− kom pohltili. Lyda ju chytila okolo pliec: „Aľka, mačiatko moje, upokoj sa...“ No Nikolajevová vzlykala silnejšie a silnejšie. V reštaurácii bolo len zopár hostí, no všetci hľadeli na ňu. Hlava sa jej triasla. Zahryzla si do prstov, zviezla sa zo stoličky.
Opričníkov deň

Opričníkov deň

Vladimír SorokinRok vydania: 2008"Rusko je antipódom Západu, totálne nevyspytateľná zóna, v ktorej zákony neplatia", tvrdí Vladimir Sorokin, jeden z najoslavovanejších a najprekladanejších súčasných ruských spisovateľov (preklady do angličtiny, nemčiny, francúzštiny, fínštiny, taliančiny, japončiny). Inšpiráciou pre túto strhujúcu a temnú víziu ruskej budúcnosti autor čerpal z obdobia vlády Ivana Hrozného, ktorý založil akúsi osobnú tajnú políciu – opričninu. Dej sa odohráva v roku 2028, Svätá Rus je ohradená Veľkým Ruským Múrom a nenahraditeľnú úlohu v krajine zohráva obnovená opričnina. Sorokin prostredníctvom neúprosného humoru a sarkastického štýlu na hranici etiky vykresľuje nebezpečenstvo vzniku novej totalitnej moci. Na mušku si pritom berie už dávno zažité stereotypy každodenného sovietskeho života.   Ohlasy: "Jazyk, ktorý Vladimir stvoril pre opričníkov, je newspeak, jazyk totalitnej ideológie, a dobre vie aj to, že takýto jazyk vždy vzniká na troskách iného alebo iných jazykov. (...) Hľadanie slovenských významových ekvivalentov ruských archaických slov dokumentuje brilantnú prácu prekladateľa, ktorý si je vedomí, že nesmie chápať jazyk len inštrumentálne, teda len ako prostriedok komunikácie, ale predovšetkým ako model sveta. Kniha Vladimira Sorokina predstavuje temnú víziu sveta. Veľmi temnú, ktorá predstavuje čierny variant utópie, pričom jej sugestívnosť je okrem kvalitného literárneho rukopisu jej autora umocnená aj skúsenosťou minulého storočia, ktoré ukázalo, že aj tie najšialenejšie utópie je možné zrealizovať." Peter Michalovič, SME 5.4.2008 "Je to svojrázna alegória na Rusko začiatku 21. storočia, ktorá vďaka jazykovej, štylistickej a fantazijnej virtuozite autora, vďaka jeho svojráznemu zmyslu pre komično môže čitateľovi po chvíľach zhnusenia priniesť aj chvíle estetického zážitku." Valerij Kupka, Týždeň 14/2008 "V spojení irónie, silných motívov a exotického prostredia je Opričníkov deň skvelým zástupcom súčasnej ruskej literatúry." Imrich Rešeta, Žurnál 21/2008     Ďalší titul od autora v Kalligrame: Vladimír Sorokin, Ľad, Kalligram 2008 Úryvok z knihy:Mlčí knieža Sobakin, prikyvuje. Potom rečie: „Rieknite, páni, sírovodík, ktorým prdia naši udatní vo− jaci, horí?“ „Horí,“ presvedčivo prikyvuje dohľadník. „Nuž akže horí,“ pokračuje knieža, krútiac si fúz, „pre− čo by sa potom Európa mala báť našich prdov?“ Páč ho, človeka Vnútorného kruhu! Naskutku trafil kli− nec po hlavičke! Ruským prdom sa aj európske mestá dajú vykurovať! Všetci sa zadumali. Zavyčítal som svojmu rozu− mu, že sa nedohútal do toho, čo je jasné. Na druhej strane – ja mám humanitné vzdelanie... Režisér je bledý, nervózne pokašliava. „Nuž... je tu dajaká nezrovnalosť...“ škriabe si podbra− dok dohľadník. „Mýlka v scenári,“ varovne dvíha tučný prst prednosta oddelenia. „Kto je autor?“ V šere siene vyvstane vycivený človek v okuliaroch a v tolstovke, dlhej košeli s opaskom. „A čo ste sa, priateľko, tak sekli? Veď naša plynová téma je stará ako svet!“ spytuje sa ho prednosta oddelenia. „Prepáčte, opravím to.“ „Oprav, oprav, holúbok,“ zívne knieža. „Ale nezabudni, že pozajtra je generálka!“ prísne rečie dohľadník. „To stihneme!“ „A ešte čosi,“ doloží knieža. „Keď lúčom preseknú krta, vyvalia sa z neho črevá. Priveľa.“ „Čoho, vaša jasnosť?“ „Čriev. Nám nejde o naturalizmus. Daj tam menej vnú− torností, kamarát.“ „Rozkaz. Všetko opravíme.“

Vyhľadávanie

Sledujte nás na Facebooku

TOP 10 knihy