WEBSHOP VYŽADUJE COOKIES, PROSÍM ZAPNITE HO!
Knihy podľa žánrov
EsejeEstetikaFilozofiaHistóriaInéKriminálny román LingvistikaLiterárna vedaNáboženstvoPoéziaPrávoPrírodné vedyPróza / domácaPróza / svetováPublicistikaSpoločenské vedyUmenie

Knihy

Mimo edície

Knihy

Kus/Stránka: 32 20 12 8
Poradie: Meno Cena
Bruselenie valašiek

Bruselenie valašiek Naša zahraničná politika po novom

autorov KolektívRok vydania: 2010„Cudzie nechceme, svoje si nedáme," vravievali naši predkovia, opierajúc sa pri tom o ostrý argument - sekerku s dlhým poriskom. Cudzie, svoje, naše, ich, oni, my... Miestom, kde sa to slovenské stretáva s európskou rozmanitosťou, je dnes symbolicky Brusel: občas to zaiskrí, občas sa podarí dobre zabrúsiť a občas ostane sekerka tupá. To preto, lebo aj bruselenie valašiek vyžaduje fortieľ. Držíte v ruke zvláštnu knihu. Je to kniha o zahraničnej politike, ale nenapísali ju ani diplomati ani analytici ministerstva zahraničných vecí. Autormi sú ľudia, ktorí sa jej venujú ako tvorcovia ideí a koncepcií, konzultanti, žurnalisti, poradcovia, občianski aktivisti, experti, pedagógovia. Niekedy ju dokonca ovplyvňujú výraznejšie než nejeden zamestnanec oficiálnych štruktúr. Vypestovali si schopnosť pracovať s faktami, majú vlohy na odhaľovanie súvislosti, citlivosť na vnímanie kontextov. A majú tiež schopnosť hľadieť na veci - najmä na slovenské a stredoeurópske záležitosti - z odstupu, či už preto, že viacerí z nich študovali na zahraničných univerzitách, pracujú v zahraničí alebo vďaka tomu, že pôsobia v medzinárodných tímoch. Je to publikácia napísaná ľuďmi ponovembrovej generácie, ktorí mali to šťastie profilovať sa v slobodných pomeroch a ktorí sú presvedčení o tom, že aj malé krajiny majú svoje miesto v budovaní dôležitých inštitúcií - pretože, ako to výstižne napísali, neplatí, že „my sme v EÚ a NATO"; ale platí, že „my sme EÚ a NATO". Únia ani Aliancia „neprežijú bez našej podpory a naopak: ak fungujú dobre, robia nás bohatšími a bezpečnejšími; umožňujú nám v zahraničnej politike „rúbať" oveľa vyššie, ako by inak štát našej veľkosti mohol". Svoje argumenty kladú na stôl korektne a uvážlivo, nie urážlivo. Nie sú to tvrdenia z dielne „reálpolitiky", no nie sú to ani postoje tvrdenia idealistov, ktorí by neprihliadali na mocenské faktory v zahraničnej politike. Definujú kľúčové záujmy Slovenska v jednotlivých oblastiach vychádzajúce z hodnotového prozápadného zakotvenia štátu a vzápätí navrhujú kroky, akými tieto záujmy napĺňať. Nerobia to doktrinárne či apodikticky ako majitelia jedinej pravdy - postupujú skôr dialogicky, ponúkajú svoj pohľad ako pozvanie do diskusie. Texty o „slovenskej zahraničnej politike po novom" by si mali prečítať všetci, kto v žurnalistike, v občianskom sektore, v ekonomike i kultúre alebo v pedagogicko-vzde-lávacej sfére. Nielen preto, že sa z nich v zhustenej a zrozumiteľnej podobe dozvedia o nesmierne zaujímavej a dôležitej oblasti, o zahraničnej politike, o ktorej sa na Slovensku vo všeobecnosti tak veľa nevie. Ale mohli by v knihe zalistovať aj preto, lebo zistia, že aj o komplikovaných otázkach sa dá rozprávať zrozumiteľne, a pritom nie povrchne. Vo svete neuveriteľne zahustenom udalosťami a informáciami nestačíme sledovať prudko sa meniaci vývoj: táto publikácia nám môže poslúžiť ako sprievodca.   Martin Bútora „Túto publikáciu vítam ako ojedinelý úkaz na slovenskej akademicko-expertnej scéne. Konštruktívnou formou, hoci bez ambície byť komplexným návodom pri formulovaní modernej strategickej vízie, nastoľuje najaktuálnejšie témy v danej oblasti. Mená autorov sú už v rámci slovenskej zahraničnopolitickej komunity etablovanou značkou a týmto svojím príspevkom ďalej potvrdzujú svoj odborný kredit."   Miroslav Lajčák, minister zahraničných vecí SR Nečakáme, že zahraničná politika bude mať na Slovensku široké publikum (tak ako ho nemá ani u našich susedov). Je to náročná, zdĺhavá, a pritom čoraz viac dynamická a komplexná disciplína, ťažko pasujúca do útržkovitej a krátkodobej pozornosti dnešnej doby. Jednako aj od kvality našej zahraničnej a bezpečnostnej politiky bude v dlhodobom ohľade záležať "osud krajiny". Aj preto sa spolu s mnohými priateľmi, odborníkmi a diplomatmi mladej generácie hlásime k potrebe túto podceňovanú sféru štátnej politiky na Slovensku ďalej rozvíjať, popularizovať a kultivovať. Na nasledujúcich stranách načrtávame ako by mohla vyzerať naša zahraničná politika pre ďalšie obdobie. Vychádzame pri tom z osobných postrehov a pracovných skúseností z niekoľkých rokov strávených v zahraničí, či už to bol Brusel, Bologna, Kyjev, Londýn, Oslo, Praha, Sarajevo, Stanford, Viedeň či Washington, kde sme mali možnosť pôsobiť alebo stále pôsobíme. Bez nároku na úplnosť ponúkame naše úvahy ako podnety do debaty o formovaní nových predstáv a vízií zahraničnej politiky pre post-integračné Slovensko.     O AUTOROCH   Jozef Bátora je docent na Ústave európskych štúdií a medzinárodných vzťahov, FSEV, Univerzity Komenského v Bratislave (www.iesir.sk). Predtým pôsobil ako vedecký pracovník na Inštitúte pre výskum európskej integrácie, Rakúskej akadémie vied vo Viedni (2006 – 2009), ako vedecký pracovník v Centre európskych štúdií ARENA na Univerzite v Oslo (2006) a ako hosťujúci výskumný pracovník v centre SCANCOR na Stanfordskej Univerzite (2003 – 2004). Získal PhD. v odbore politológia  na Univerzite v Oslo (2006), MPhil v odbore verejná správa  na Univerzite v Bergene (1999) a Bc. v odbore politológia  na Univerzite Komenského (1997). Monografia „Foreign Ministries and the Information Revolution: Going Virtual?“ mu vyšla v holandskom vydavateľstve Brill/Martinus Nijhoff (2008). Jeho vedecké články boli publikované okrem iného v Journal of European Public Policy, The Hague Journal of Diplomacy, Cambridge Review of International Affairs a West European Politics. Pôsobí aj ako externý poradca ministra zahraničných vecí SR. Karel Hirman je sekčný riaditeľ v Slovenskej inovačnej a energetickej agentúre. Študoval ťažbu uhľovodíkov na Inštitúte ropy a plynu v Moskve a Technickú univerzitu v Košicach. Pôsobil ako novinár (ČTK, Rádio Slobodná Európa, Trend), v zahraničnom obchode, na vonkajších vzťahoch SPP, bol členom predstavenstva Teplárne Košice. Otázkam energetiky a energetickej bezpečnosti v medzinárodnej politike sa aktívne venuje od druhej polovice 90. rokov hlavne v spolupráci so Slovenskou spoločnosťou pre zahraničnú politiku (www.sfpa.sk). Okrem množstva článkov a blogov na danú tému je spoluautorom publikácií: Rusko na konci Jeľcinovej éry (IVO, 1999) a Ruské produktovody a střední Evropa (Eurolex Bohemia, 2003). Balázs Jarábik je riaditeľ regionálnej pobočky Pact, Inc v Kyjeve a zároveň pôsobí ako analytik španielskeho think tanku FRIDE (www.fride.org). Predtým viedol bieloruský program v Nadácii Pontis (2003 – 2006).  Študoval históriu, politológiu a ľudské práva na univerzitách v Bratislave (Univerzita Komenského), v Budapešti (ELTE) a v New Yorku (Columbia University). Pracoval ako poslanecký asistent a neskôr poradca Lászla Nagya (1996 – 1998), v slovenských nadáciách a v medzinárodných organizáciách (Freedom House, OBSE) ako konzultant, analytik a projektový manažér v Belehrade, Kyjeve, Minsku, a Taškente. Jana Kobzová vedie program pre Rusko a východnú Európu v londýnskej pobočke think tanku European Council on Foreign Relations (www.ecfr.eu). Je tiež konzultantkou pre Euclid Network, paneurópsku sieť lídrov tretieho sektora. Predtým pracovala ako koordinátorka bieloruského programu Nadácie Pontis v Bratislave (2006 – 2010). Dokončuje štúdium Ruska a Strednej Ázie na School of Slavonic and East European Studies (University College of London). Predtým vyštudovala politológiu na Univerzite Komenského v Bratislave a na Univerzite Mykolasa Romeria v litovskom Vilniuse. Na Slovensku publikuje články a príspevky o Bielorusku, východnej politike EÚ a rozvojovej pomoci. Milan Nič je rozvojový riaditeľ Nadácie Pontis a analytik viedenskej pobočky think tanku European Stability Initiative (www.esiweb.org). Predtým bol konzultantom Vysokého predstaviteľa v Bosne a Hercegovine Miroslava Lajčáka (2007 – 2009). Študoval medzinárodné vzťahy, politológiu a moderné dejiny na Karlovej univerzite v Prahe, CEU v Budapešti a pobočke americkej SAIS Johns Hopkins University v Bologni. Pracoval ako zahraničnopolitický redaktor Rádia Slobodná Európa (1995 – 2002), v Nadácii Pontis založil a viedol program občianskej diplomacie a rozvojových projektov (2002 – 2006). Je autor množstva článkov a blogov o medzinárodných otázkach, držiteľ Ceny doc. Karola Rybárika za zviditeľňovanie Slovenska pri demokratizácii Balkánu (2004) a externý poradca ministra zahraničných vecí SR. Tomáš Valášek je riaditeľom pre obrannú a zahraničnú politiku v londýnskom Centre pre európsku reformu (www.cer.org.uk). Zároveň je poradcom pre Skupinu expertov pod vedením Madeleine Albrightovej, ktorá píše novú strategickú koncepciu NATO. Takisto je externým poradcom ministra zahraničných vecí SR a členom dozornej rady Slovenskej atlantickej komisie. V minulosti bol zastupujúcim generálnym riaditeľom pre obrannú politiku a medzinárodné vzťahy na Ministerstve obrany SR (2006-2007). Pred pôsobením vo vláde založil a riadil bruselskú pobočku americkej výskumnej organizácie World Security Institute (2002 – 2006). Jeho články sa objavili v mnohých odborných časopisoch a novinách vrátane Wall Street Journal, Financial Times, Jane’s Defence Weekly a Defense News. 
Druhý dych

Druhý dych

Martin BútoraRok vydania: 2010Po knihe Odklínanie (Kalligram, 2004), po autorskej a editorskej účasti na rozsiahlom diele Kde sme? Mentálne mapy Slovenska (Kalligram, 2010), ako aj každoročnej práci na Súhrnných správach o stave spoločnosti (Inštitút pre verejné otázky, 1995 – 2010) prichádza Martin Bútora so svojou vlastnou správou o stave pomerov: „Slovensko zdolalo kus náročnej cesty – nečudo, že nás zmáha únava, že mnohých prenasledujú pochybnosti, či to všetko vôbec stálo za to, prečo sa urobilo toľko chýb a kto je za všetok ten morálny marazmus vo verejnom živote zodpovedný.“ A ponúka nám uvažovať o tom, aká je schopnosť spoločnosti i jednotlivcov nabrať v časoch krízy druhý dych. Vo vlastnom živote, vo vzťahoch k iným, v práci, verejnej službe, v politike, všade. Vďaka širokému záberu autora, vrúcnemu zaujatiu a jedinečnému štýlu sa nám pred očami odvíjajú kľúčové udalosti uplynulých dvadsiatich rokov, staršej minulosti i celkom nedávnych dní: profily osobností, ktoré spoluformovali dobu, tváre aktívnych občanov, politikov, umelcov. Príbehy statočnosti, úpadku i znovuzrodenia. „Pre prírodných ľudí, včerajších i dnešných, je druhý dych čosi prirodzené: prebúdzanie nových síl, oživotvorenie. Pre skeptikov je to iba fikcia, romantický sen. A pre mnohých je to túžba, ktorá je nezničiteľná a nevykoreniteľná, aj keby ostala nenaplnená.“ Obrazne povedané, svojimi úspechmi a sčasti i súhrou šťastných okolností sme „predbehli“ samých seba, svoju mentálnu výbavu. Vytvorili sme síce sieť verejných inštitúcií, tie však porušujú liberálnodemokratický poriadok a až pričasto v nich nesedia skutoční demokrati. Sme v Európskej únii, ale ešte vždy málo myslíme ako Európania a nie sme dostatočne citliví na globálne problémy. Zažívame nebývalý úkaz: spolunažívanie rôznych politických generácií, rozdielnych optík, odlišných mentalít. V dvadsiatom storočí sme tu takto spolu byť nemohli, pretože viaceré ročníky, názorové skupiny i generačné vrstvy beh dejín vyradil – boli zahnané do súkromia, pozatvárané, vyhnané. Zatiaľ nie je jasné, ako s tým naložíme. Popri krajine značného potenciálu sme totiž zároveň spoločenstvom plným rizík. Sme napríklad imúnni voči vírusu nacionalizmu, voči netolerancii k inakosti? V mnohých našich rodinách sa uchovávajú tradičné hodnoty slušnosti a solidarity; pestujú sa v nich však charaktery, ktoré sa nezlomia? My sme vlastne nemali kedy dozvedieť sa o sebe, čo všetko dokážeme, keď máme skutočne slobodné podmienky na rozvoj – v tomto zmysle sme „zemou nevykopaných hrivien“. Ale nestihli sme zistiť, čoho všetkého sme schopní aj v negatívnom zmysle, čiže aké jedovaté zložky sa v pôde pod nami nachádzajú. V tom spočíva súčasne pôvab i výstraha pre túto krajinu. (Martin Bútora, 2010)
Štekajúca karavána

Štekajúca karavána

Radoslav ProcházkaRok vydania: 2010  Radoslav Procházka, patriaci k výrazným osobnostiam mladej a strednej generácie právnikov, uzatvára týmto výberom zo svojej razantnej esejistiky a populárno-náučnej publicistiky jednu etapu svojej verejnej angažovanosti. Procházka vstupuje do politiky a táto kniha je jeho kvázimanifestom, čo je, ako poznamenáva autor v úvode, dvojsečná zbraň: „Na jednej strane síce ten prehľad dokumentuje moje dôsledné, viac ako dekádu trvajúce lipnutie na niektorých základných hodnotách konštitučnej demokracie, na druhej strane však na mňa kladie nároky, ktoré, predpokladám, nebude vždy jednoduché dodržať. Svojím spôsobom si touto knihou dopredu obmedzujem možnosti vyhovárať sa z požiadaviek, ktoré na nositeľa verejnomocenského mandátu kladie povaha a zdroj tohto mandátu v právnom štáte.“   „Súčasná podoba imunity v podmienkach deklarovanej rovnosti pred zákonom je neudržateľná. Predovšetkým je neprijateľná nemožnosť stíhať poslancov v priestupkovom konaní bez súhlasu NR SR. Za spáchanie priestupku je možné uložiť pokarhanie, pokutu, zákaz činnosti alebo prepadnutie veci. Ani jedna z týchto sankcií neznamená v praktickej aplikácii taký zásah do výkonu poslaneckého mandátu, aby to bolo možné považovať za účinný spôsob politického zastrašovania. S prihliadnutím na to, aké sofistikované metódy dnes politickí súperi v zákulisnom boji používajú, sú sankcie predpokladané priestupkovým zákonom skutočnou selankou. (…) radový občan cíti, že poslanecký preukaz nie je ochranou pred prenasledovaním za presadzovanie politického názoru, ale povolením konať to, čo si on, poslancov sponzor, dovoliť nemôže. Ak nemá byť princíp rovnosti pred zákonom floskulou, treba priestupkovú imunitu poslancov úplne zrušiť.” (SME, jar 1999)  
Slovenský komplex

Slovenský komplex

Rudolf ChmelRok vydania: 2010Autor v publikácii rozoberá témy, ktoré z pohľadu súčasnej reality reflektujú otázky demokracie a slobody, národnej identity, národa a národnostných menšín v stredoeurópskom ale aj medzinárodnom kontexte vzťahov Slovákov a Maďarov, Slovenska a Maďarska, zatvorenej a otvorenej spoločnosti, ale aj mýtov, predsudkov a komplexov, ktoré ovplyvňujú vedomie slovenskej spoločnosti a visegrádsky priestor osobitne. Odpovede, či skôr pokusy o odpovede na tieto otázky sú výsledkom autorovho pohľadu a jeho skúseností z intelektuálneho, občianskeho, verejného i politického prostredia. Isto nie sú jediné či definitívne, možno iba čiastkové či nepresné, ale chcú problematizovať a ak sa dá, aj kultivovať nejednoduchý svet.
Sarajevo

Sarajevo Čakanie na lastovičky (S fotografiami Pavla Demeša)

Miroslav MojžitaRok vydania: 2010Do Sarajeva sa už lastovičky nevracajú. Pod strechami jeho domov stratili svoju vlasť, akoby už navždy, a museli si nájsť nový domov. Ich raj sa zmenil v peklo. Tieto tvrdenia, žiaľ, nie sú metaforou. A čo v tých tragických juhoslovanských udalostiach na konci 20. storočia tak hlboko vstúpilo ešte aj do osudu vtáčat, o tom, navyše nezvyčajne podmanivo a presvedčivo, vypovedá kniha Miroslava Mojžitu, dôverného znalca všetkých osobitostí republík a krajov niekdajšej Juhoslávie. Čitateľovi natoľko rozšíri obzor, že priam pocíti výzvu premýšľať nielen o súvislostiach domácich, ale aj európskych a celosvetových. A ľahostajnosť voči všetkému živému a ľudskému svetu vcelku sa mu načisto odcudzí. Ladislav Ballek   Fotografie Pavla Demeša, ktoré sú súčasťou Mojžitovej knihy, sa na prvý pohľad javia ako koncept kontrastu. Vidíme pomník v tvare konzervy s vlajkou EÚ ako spomienku Sarajevčanov na humanitárnu pomoc popísaný graffiti. Ženy zahalené od hlavy po päty, muž na schodoch obchodu je do pása nahý. Vedľa pútničiek na kolenách je bilbord pri magistrále s nápisom Ťažko je Bohu s nami, takými, akí sme. Zachytenú bosniansko-hercegovinskú súčasnosť na Demešových fotografiách  však možno čítať aj inak. Ako pravidelnosť či poriadok iracionality alebo ako život umiestnený v ráme bezčasovosti. Rudolf Chmel   V tejto Mojžitovej knihe je zmapovaná minulosť aj prítomnosť krajiny, stále sa potkýnajúca o ťaživé dedičstvá, ktoré sa nepýtajú s kým, ale proti komu. Od prvého slova až po poslednú bodku sa Mojžita nástojčivo pýta – s kým?   Milan Resutík   Je to fascinujúci sprievodca touto malebnou, občas krutou krajinou. Autorovi sa podarilo takmer nemožné: históriu a politiku krajiny, kde je azda aj súčet 2+2 predmetom koaličných sporov, opísať citlivo, priamo a presvedčivo. A pritom veľmi osobne prostredníctvom príbehov ľudí a miest; mnohé z nich sú tragické, niektoré povzbudivé, no všetky sú poučné ako príbeh samej Bosny a Hercegoviny. Tomáš Valášek
Potomkovia fotografa

Potomkovia fotografa

Pál ZávadaRok vydania: 2010Po úspešnom Jadviginom vankúšiku vychádza u nás ďalší Závadov román Potomkovia fotografa. Autor nadväzuje na niť predošlého po slovensky publikovaného textu, na osudy jeho niektorých postáv. Dej sa začína rozvíjať pod vežou kostola s hviezdicovým budzogáňom na veži, ktorý je už slovenskému čitateľovi známy. Príbeh románu sa rozvíja v troch rovinách. Tentoraz sú to roviny časové. V texte sa prepletajú osudy troch generácií postáv pochádzajúcich jednak z juhu Maďarska, z obce so slovenským obyvateľstvom, i z veľkomesta Budapešti, no autor nás zavedie i do Paríža či Marseille. Závada sa ponára do spoločensko-politického dejinného diania dvadsiateho storočia, pokúša sa pomenovať závažné spoločenské konflikty, napätie medzi etnikami, rozličnými mocenskými silami i privátnymi životmi postáv. Rozprávač nás sprevádza neobvyklým spôsobom – v prvej osobe množného čísla, pričom identita a teda zorný uhol tohto „pomnožného“ rozprávača sa neustále mení a vťahuje čitateľa priamo do deja. Stávame sa svedkami, aktérmi príbehu, a to raz v úlohe obetí, inokedy agresora či jednoducho pozorovateľa, no nikdy nie nestranného, vždy zainteresovaného. Znova prežívame neuralgické chvíle nedávnych historických udalostí a sme nútení konfrontovať sa s vlastnou zodpovednosťou za epizódy európskych dejín. Ani v tomto Závadovom texte nechýba ľúbostná zápletka. Vinie sa celým rozprávaním, doslova romanticky stupňuje jeho emotívne napätie medzi túžbou a skutočnosťou, aby vyústila do bezmocnosti voči osudu v závere príbehu. Text reflektuje a cituje romány svetovej literatúry, ba konfrontuje sa s nimi, najmä s Flaubertovou Citovou výchovou, ktorá je obľúbenou knihou hlavnej postavy románu, Adama Korena. Románovými postupmi, aké v tomto rozprávaní Závada uplatňuje, nadväzuje i ironicky prehodnocuje klasicky chápané písanie veľkých epických celkov.       Vracia sa svet maďarských slovákov (recenzia, SME)
Strácanie nájdeného času

Strácanie nájdeného času

Ivan ŽuchaRok vydania: 2010 Dodnes považujem za jeden z najvydarenejších darčekov, ktorý som kedy otcovi dala, to, že som ho vtiahla do takzvaného literárneho sveta. Som zároveň presvedčená o tom, že keby to bolo ináč a ja by som nepísala, otec by si tam svoju cestu našiel. Jeho texty by si svoju cestu našli. Bolo to však tak, že ja som od otca získala nadšenie pre písanie, hoci ma otec nikdy neovplyvňoval priamo, nasiakla som jeho záľubou ako špongia. A tak, ako je to v známej rozprávke O troch grošoch, tento dar, ktorý som od otca dostala, a ktorý považujem za najväčší, aký mi mohol dať, som mu v tom čase istým spôsobom vrátila. Bola som dcérou, ktorá sa málo búrila proti svojim rodičom, naopak, svoj svet som chcela s nimi zdieľať. Priviedla som otca s mamou do Café Gallery, v ktorej som medzitým trávila viac času, ako by si boli priali, zoznámil sa s tými, ktorí mu potom pomohli vydať knižku. Môj otec sa neskôr osamostatnil, jeho texty si išli vlastnou cestou. Tak ako sa osamostatnila dcéra. Chcela by som poďakovať dvom ľuďom, ktorí môjho otca, málo priebojného a neskúseného v praktických záležitostiach, viedli ďalej. Pánu Ivanovi Štrpkovi a pánu Ivanovi Hulínovi, profesorovi patofyziológie na bratislavskej Lekárskej fakulte. Nielenže oceňovali môjho otca a jeho texty považovali za hodné šírenia, ale stali sa jeho priateľmi a poskytli mu príležitosť stať sa súčasťou sveta, do ktorého si prial patriť. Takmer vždy, keď som napísala text, dávala som ho čítať otcovi. Otec bol málo kritický, vždy som sa hnevala, že sa mu moje texty príliš páčia. Priala by som si, aby som mu teraz mohla dať prečítať aj tento doslov. Priala by som si, aby povedal, že sa mu páči. Zároveň som rada, že medzi mnou a mojím otcom ostalo málo nevypovedaného. Ďalším z veľkých darov, ktoré sme si vzájomne dali, bolo, že sme sa doslova do posledných dní veľa rozprávali, opýtala som sa na všetko, čo som sa chcela opýtať, a zdôverila sa mu so všetkým, s čím som sa chcela zdôveriť. Ostalo len veľmi málo prázdneho miesta, a to, ktoré ostalo, neľutujem, pretože môj otec si cenil svoju aj moju intimitu a vedel, že niektoré miesta sa zdieľať nesmú.  O texty, ktoré ostali v nesčíselných školských zošitoch, sa však podeliť chcel, a to nie len so mnou, ale s viacerými. Nech sa páči, ocinko. Svetlana Žuchová   „Radšej sa vznášam, ako sa predieram cez tŕnie: lastovička, nie krt. Nevážna ľahkosť ma zakliala. V mojich kostiach a myšlienkach sú dutiny, v útrobách a v citoch sú mechúre. „Nuž: Čo si vyhĺbil?“ opýtajú sa, keď ich čas príde a môj odíde. „Vyhĺbil som veľa tunelov do vzduchu,“ odpoviem, opovážim sa. „Tunely do vzduchu? Videl už ktosi tunely vo vzduchu?“ Zosmiešňujú ma. Akoby som zavinil, že tunely vo vzduchu zmiznú, keď nimi veselo preleziem.“   Recenziu na knihu nájdete tu.
Človek by mal žiť v záhrade

Človek by mal žiť v záhrade

Emil VišňovskýRok vydania: 2010 Filozofická esej je žáner, ktorým sa autor obracia na širšiu intelektuálnu a kultúrnu verejnosť. Je to žáner, prostredníctvom ktorého sa filozofia usiluje vystúpiť zo svojich úzko odborných kruhov a problémov a nadviazať komunikáciu aj s nefilozofmi či „filozofickými laikmi“. V takejto polohe je zamýšľaná a štylizovaná väčšina textov v tejto knižke. Tematicky sa tieto texty pohybujú v troch okruhoch: kultúra, život, filozofia. Ide však o okruhy, ktoré sa prelínajú a ktorých vymedzenie je veľmi relatívne, skôr pomocné, takže v každej z troch častí O kultúre, O živote a O filozofii sú texty, ktoré by mohli byť pokojne zaradené aj v každej inej časti. Všetky totiž spája istá „intuitívna logika“ autora. Predstavujú akúsi „reflexiu doby“, alebo aspoň ukazujú, ako reflektované otázky autor v danom období vnímal a ako o nich premýšľal. Leitmotívom jeho úvah je otázka „umenia žiť“ v súčasnom svete. 

Vyhľadávanie

Sledujte nás na Facebooku

TOP 10 knihy