WEBSHOP VYŽADUJE COOKIES, PROSÍM ZAPNITE HO!
Knihy podľa žánrov
EsejeEstetikaFilozofiaHistóriaInéKriminálny román LingvistikaLiterárna vedaNáboženstvoPoéziaPrávoPrírodné vedyPróza / domácaPróza / svetováPublicistikaSpoločenské vedyUmenie

Knihy

Svetová próza

Knihy

Kus/Stránka: 32 20 12 8
Poradie: Meno Cena
Stránka: 4 / 7
1234567
Keď sa hore zazelenajú brezy

Keď sa hore zazelenajú brezy

Breda SmolnikarRok vydania: 2010... nadvihla som sukne presne ako popoludní v parku, netušíš, aký je mocný, celú ma dvíhal ako pierko, a dvíhal a spúšťal, dvíhal, spúšťal, a prirážal... a ja som si myslela, že má drievko vo vrecku, dusila Rozina smiech vo voňavých perinách, celá v Teriných čipkách, a chytila som ho, iba jemnučko, aby sa neurazil, že mu snorím po vreckách, netušila som, čo by to mohlo byť, a tak som začala hľadať obidvomi rukami, mala som ho niekde medzi spodnicami, vztýčené ku mne, tak som šla celkom jemne, aby nič nespozoroval, hore dolu, hore dolu, hore dolu... pomaly a opatrne, nech vidím, čo je to, bolo to stále tvrdšie, to veru nie je drevo, povedala som nahlas a najprv sa podívala, čo držím v ruke, a potom aj naňho, oči mal zavreté, zhlboka dýchal, ešte, povedal, ešte, ešte, a ja zase tebe..., tak som išla rukami hore dolu, silnejšie, rýchlejšie, mohol vyskočiť z kože a ja tiež...
Guláš z Turula

Guláš z Turula

Krzysztof VargaRok vydania: 2010Krzysztof Varga má otca Maďara a matku Poľku. Narodil sa  roku 1968 vo Varšave, v Poľsku žije a po poľsky píše – je popredným predstaviteľom literárnej generácie, ktorá sa prihlásila o slovo po prevrate z roku 1989. Vydal niekoľko prozaických a esejistických kníh (Chlapci neplačú, Smrteľnosť, Tequilla, Náhrobok z terazza, Bildungsroman), ktoré boli vysoko ocenené. Čerpajú námety z poľského prostredia a sú časťou poľskej literatúry.   Varga však v sebe nesie aj genetické a duchovné príbuzenstvo s maďarstvom – je teda  akoby rozpoltený. Výrazom tejto rozpoltenosti je aj esejistická knižka Guláš z Turula. Maďarská polovica autora vnáša do esejí prvok sympatií k Maďarom a maďarstvu, jeho nemaďarská polovica mu zase umožňuje kritický odstup a väčšiu objektivitu v úvahách o maďarských dejinách, o maďarskom národnom charaktere, historických traumách a ich súčasných  nostalgických, ale niekedy aj agresívnych prejavoch.   Vargova knižka esejí Maďarov ani nezvelebuje, ani nezatracuje – pokúša sa ich chápať. A vzájomné pochopenie je prvým krokom k tolerancii. Eseje sú výborne napísané, čítajú sa na jeden dúšok. V kladoch a záporoch Maďarov spoznávame aj sami seba. Recenziu na knihu nájdete tu.
Sonnenschein

Sonnenschein

Daša DrndićRok vydania: 2010Dokumentárny román o veľkej, bolestnej a zamlčiavanej téme druhej svetovej vojny – o deťoch unesených rodičom a vychovávaných ako reprezentanti árijskej rasy. Prostredníctvom histórie židovskej rodiny z Gorizie, ako i osudu mladej ženy Haye Tedeschiovej odhaľuje Daša Drndić omyly, poblúdenia a tragédie, v ktorých sa zrkadlia najtemnejšie stránky ľudského bytia, aké sa vynorili na hladinu histórie práve v dvadsiatom storočí. Vo svojom nesporne najlepšom románe táto autorka bez váhania, bez zatajovania, výnimočne invenčným vrstvením skutočných dokumentov, fotografií, opisov, výpovedí svedkov doby v strhujúcom príbehu pátrania po stratenom dieťati osvetľuje časť hlboko skrytých osobných i národných dejín.     Pozabíjať, znásilniť, prevychovať (recenzia, kulture.sme.sk)
Don Juan de la Mancha

Don Juan de la Mancha alebo Výchova k slasti

Robert MenasseRok vydania: 2010 Robert Menasse zobrazuje portrét svojej generácie v spoločnosti „kde sa bez erotického podtextu nepredá ani liter minerálky“ zábavne a s invenčnými pointami, s nadhľadom a  odstupom. Aj keď jeho hrdina nedosiahne vykúpenie, po prečítaní tohto nezvyčajného vývojového románu dospejeme nielen k väčšiemu porozumeniu, ale aj k úteche. Takáto nežná irónia nás ľahko zvádza. Menasse nazrie cez kľúčovú dierku a vidí celú epochu: naše posledné polstoročie.          Lásky nejednej plavovlásky     Ján Gregor, SME, 21. 4. 2010.   Roberta Menasseho sme u nás zatiaľ poznali iba ako esejistu. Preklad jeho najnovšieho románu ukazuje, aká to bola škoda. Rakúska literatúra je plná autorov a autoriek, ktorí o svojej krajine nepíšu príliš pozitívne. Mladšiu generáciu zastupuje viedenský rodák Robert Menasse. Rozsiahly výber z jeho publicistiky vyšiel na sklonku minulého roku pod názvom To bolo Rakúsko. V istom kníhkupectve ho majú zaradený medzi cestopisy, čo je dosť veľké nedorozumenie. Keby ste si túto knihu kúpili ako akýsi kultúrny bedeker, asi by ste sa do Rakúska neponáhľali. Píše sa v nej o rakúskom malomeštiactve, zatváraní očí pred minulosťou a podpore extrémistických politikov. Kedysi revolučná generácia Menasseho prózy u nás nevychádzali, prvou preloženou je práve vydaný román Don Juan dé la Mancha alebo Výchova k slasti. Je to zároveň jeho najnovšia próza, ktorá je dobrým úvodom k autorovi so zmyslom pre tragikomické postavy, ale aj vzťahy medzi mužmi a ženami. Román preslávil jeho štipľavý úvod. „Po prvý raz som pochopil krásu a múdrosť celibátu, keď Christa rozmrvila v dlaniach čili papričku, pomasírovala mi vtáka a napokon ma doslovne požiadala, aby som jej to napálil do zadku." Nie je to samoúčelné, v závere knihy pochopíte, prečo sa päťdesiatnik Nathan dal nahovoriť aj na praktiku, ktorá bolí už na papieri, nie to ešte na vlastnej koži. Román sleduje hlavnú postavu a jeho generáciu od konca šesťdesiatych rokov až po súčasnosť. Rozprávanie nie je chronologické a nestojí na príbehu, skôr na úvahách a mnohých postrehoch, s ktorými sa dá ľahko stotožniť, ale zároveň sa môžete zháčiť, že by ste si o vlastnom živote nemali myslieť také cynické veci. Kladie si otázky, či má ešte význam stretnúť sa so starou láskou, kam vedú dlhoročné vzťahy, ako starnutie mení náš vkus a čo zostalo z mladistvého nadšenia. Rodinný život dostáva na frak podobne ako predstava, že Menasse je len autor nespokojných politických esejí. Kto si to viac užije Na obálke knihy mravce olizujú sladkú tekutinu. Zrejme jej  autor naráža na početné sexuálne scény (nemecké vydanie má na obálke spomínanú čili papričku), aj keď dospievanie medzi ľavicovými intelektuálmi nemusí byť vždy len v znamení morálnej uvoľnenosti. Občas sa k slovu dostala aj sexuálna zdržanlivosť, z čoho mali podľa Menasseho vtipného komentára najväčšiu radosť muži, ktorí si neboli istí svojimi výkonmi. Autor rieši aj prastarú otázku, či majú zo sexu viac potešenia muži alebo ženy a prichádza s prekvapivo sebaistým záverom.    Život v ľudskom mravenisku  však nemá len sladkú príchuť a napriek pomerne úspešnej kariére novinára nemá rozprávač vždy vo všetkom šťastie. Niektoré z početných vzťahov prerástli až do manželstva, nedajú sa však len pre to považovať za úspech, rovnako ako kariéra, ktorá je len menej vydarenou kópiou kariéry vlastného otca. Generácia, ktorá si pripadala taká originálna, bolestivo zisťuje, že v skutočnosti neprišla s ničím prevratným. Súboj klasických postáv Nathanova postava je syntézou sukničkárstva s donkichotstvom, na čo odkazuje aj názov románu. Láska je nenaplnená podobne ako mnohé iné očakávania, ale ak sa podobným spôsobom nedarí aj ľuďom vo vašom okolí, nie je to nič tragické. Môže to byť dokonca znamením celej generácie, akýmsi kolektívnym údelom. Menasseho písanie je hravé a vtipné, aj keď často hovorí o osamelosti a odcudzení.  Musí to  mať v sebe trochu smútku, aj keby to bolo smiešne, radí Nathanovi jeho kolega. S vedomím tejto zásady bola napísaná aj táto kniha.  on-line článok: http://kultura.sme.sk/c/5338236/lasky-nejednej-plavovlasky.html  
Malíčky

Malíčky

Filip FlorianRok vydania: 2010  V noci, nie nasledujúcu, ale ďalšiu noc, mrholilo a fúkal vietor. Popri múroch hradiska sa obšmietala silueta, možno pes, napredovala nehlučne, načúvala, zakrádala sa, najprv sa priblížila k jedinej tamojšej hliadke, podľa rytmu dychu alebo podľa polohy tela musela vycítiť, že vojak spí, potom sa rovnako krátkymi a opatrnými pohybmi vybrala opačným smerom, zastavila sa na okraji masového hrobu, nebol to pes, bol to človek, ktorý kráčal prikrčene, malými a rýchlymi krokmi, zakaždým vyšiel z úkrytu, ktorý si našiel, našľapoval opatrne pomedzi kosti a voľačo na ne z vrecka vysýpal. Bola taká tma, že silueta nielenže nemala tvár, nemala ani tieň. Ráno našli prvé staré a zhrdzavené guľky, kúsky kostí, ktoré na sebe niesli stopy po tých guľkách, dokonca aj jednu lebku, ktorej guľka prevŕtala čelo a zaryla sa do temena. To isté ráno mal Onufrie počúvať spoveď človeka, ktorého ešte nevidel a ešte nepočul, ale už dávno ho spovedal prostredníctvom listov.   Ospanlivý život v provinčnom kúpeľnom meste narušia archeologické vykopávky rímskeho hradiska, ktoré ukrývajú masový hrob s podstatne mladšími ľudskými pozostatkami. V zmätku začiatku 90. rokov si každý prisvojuje právo objasniť drámu, zločin, tajomstvo mŕtvol nahádzaných na kopu: polícia, tajná služba, tlač a miestna verejná mienka, občianska spoločnosť i vedecká obec. Nie náhodou patrí nespoľahlivý rozprávač príbehu k poslednej skupine, hoci je jeho hlas slabý, úprimný, popletený. Petruš je mladý archeológ, ktorého stále prenasledujú záchvaty žalúdočného vredu, nemá výraznú povahu ani silné názory, no vedie ho odhodlanie, inštinkt a obdiv voči rôznorodosti života. Vytvára kroniku typického provinčného mestečka na hraniciach impérií, na okraji okraja. Okrem akéhosi novorealizmu a kvázi detektívnosti deja nájdeme v románe i vedomé exkurzy do mysticizmu.   
Traktát o lúštení fazule

Traktát o lúštení fazule

Wieslaw MyśliwskiRok vydania: 2010  V chatovej osade na brehu priehradného jazera sa stretnú dvaja neznámi ľudia pri jesennom večernom lúskaní fazule. Jeden z nich zostáva po celý čas trpezlivým poslucháčom, kým druhý rozpráva o svojom bohatom, komplikovanom živote od krutých vojnových čias, cez biedu drsných povojnových rokov, cez rozličné zamestnania doma aj v cudzine až po súčasnosť. Autor opätovne presvetľuje pohnuté deje druhej polovice minulého storočia, majstrovsky prelína časové perspektívy a nastoľuje naliehavé otázky života a jeho zmyslu. Neponúka jednoduché a lacné odpovede, vie, že na niektoré otázky odpoveď nie je ani možná, ale aj tak sa usiluje preniknúť do tajomstiev ľudského utrpenia, bolesti i malých efemérnych víťazstiev. Je to hlboké metafyzické dielo, napísané s nezvyčajnou jazykovou a štylistickou virtuozitou.  
Srdcia štyroch

Srdcia štyroch

Vladimír SorokinRok vydania: 2009Rebrov, Štaube, Oľga a mladučký Serioža roztáčajú koleso šialenej akcie, aby sa dopracovali k nepochopiteľnej premene svojich sŕdc. Potrebujú na to jednu skvapalnenú matku a sériu prepadov, sadistických vrážd a sexuálnych excesov.  Kto sú Rebrov, Štaube, Oľga a Serioža? Figúrky z brutálnej počítačovej hry, ľudia – stroje, cynickí kríženci, ktorých vyprodukoval socializmus a nový kapitalizmus, alebo zúfalí súčasníci, ktorí posadnuto veria, že nový poriadok možno nastoliť iba dekonštrukciou jestvujúceho poriadku, teda aj samých seba? Novela Srdcia štyroch predstavuje nosnú časť rovnako nazvanej konceptuálnej knihy Vladimíra Sorokina (1955).  Jej súčasťou je aj próza Mesiac v Dachau a tri divadelné hry Dostojevskij trip, Peľmene, Hochzeitsreise. Kniha Srdcia štyroch je po románoch Opričníkov deň (2008) a Ľad (2008) v poradí tretí Sorokinov titul, ktorý vychádza vo vydavateľstve Kalligram.   Úryvok z knihy:   Oľga sa vrhla k svojmu lisu, ľahla si, potiahla páku. Lisy začali pracovať. Ich hlavice začali klesať a roztvárať sa.„Olinka!“ zavolal Serioža.„Mlč! Mlč!“ radostne plakala Oľga.„Tak...“ Štaube zavrel oči, oblizol si popraskané pery.Hranaté ostré tyče vošli do ich hláv, pliec, brúch a nôh. Začali sa krútiť nože, spustili sa pneumobatérie, začal tiecť tekutý freón, hlavice lisov zakryli podstavy. O 28 minút sa srdcia štyroch, zlisované do kociek a zmrazené, prepadli do centrifúgy, kde boli označené ako hracie kocky. O 3 minúty ich centrifúga vyhodila na ľadovú plochu, zaliatu skvapalnenou matkou. Srdcia štyroch sa zastavili:6, 2, 5, 5.
Babuľa

Babuľa

Jacek DehnelRok vydania: 2009 V rámci slovenskej literárnej scény sme si už nejako zvykli na to, že všetko, čo napíšu mladí autori je pokusom o akúsi generačnú výpoveď, ktorého výsledkom je žiaľ väčšinou hodnotovo prázdny nedospelý produkt zabalený do zbytočne veľkých umeleckých ambícií. Sklamanie ešte narastie, keď našu mladú literatúru porovnáme s tou spoza okolitých hraníc. Začnime našimi severnými susedmi. Podobne ako u nás, aj v Poľsku sú populárne trendy romány o živote mladých ľudí napísané živým jazykom ulice. Dorota Maslowska (1983) je žiariacim príkladom takejto avantpopovej literatúry. Väčšina ocenení, ktoré získala, pochádza priamo od čitateľov, pretože kritici sú obyčajne v hodnotení jej textov zdržanlivejší a čakajú – aspoň kým marketingová vlna opadne. Napriek tomu, že v jej románoch badať prvky nevyzretosti, Maslowska má talent na zachytávanie jazyka v jeho najčerstvejšej podobe. Napríklad Kráľovnina šabľa (česky 2008) je variáciou na hrdinský epos zimprovizovane prerozprávaný na štýl pouličného hiphopu varšavského geta a rozhodne nepôsobí „trápne“ ako niektoré slovenské slangom preplnené texty. Cool, hip a trendy Maslowska spôsobila v poľskej literatúre revolúciu. Po jej úspechu sa vydavatelia prestali báť žánrovo nezaraditeľných próz iných autorov narodených po roku 1980. Určite posunula aj hranicu prípustnej literárnej vulgárnosti, prejavov generačnej nasratosti a banálnosti postáv a opisovaných skutočností. A to je asi tak všetko. Dogma bola nahradená novou a neskúsený čitateľ dostal dávku cool moralizovania a hip názorov spakovanú do 150 až 200 stranového románu. Zatiaľ čo u nás sa pulty kníhkupectiev ešte stále prehýbajú pod popovými príbehmi vydávajúcimi sa za literatúru, v Poľsku a Českej republike sa však už našla mladá generácia autorov, ktorí sa radšej ako na nekonečné analýzy medziľudských vzťahov a skratkovité portrétovanie závislostí dnešnej doby, zamerali na širší kontext dejín a ich vplyv na našu identitu a pohľad na svet. Za relatívne odvážny možno označiť román Babuľa Jaceka Dehnela (1980). Dehnel sa v ňom totiž vybral na tenký ľad osobného rozprávania o veľkých (poľských) dejinách. Hovorí sa, že odvážnym šťastie praje a Dehnelovi sa jeho veľkolepý pokus až na malé pošmyknutia podaril. Babuľa je zmiešaninou rozprávania, spomienok a rozhovorov vnuka Jaceka s babičkou Babuľou Bienickou, ktorá napriek tomu, že o sebe tvrdí, že mala vždy viac šťastia ako rozumu, prežila krvavé dvadsiate storočie v Mitteleurope najmä vďaka svojmu rýchlemu a praktickému mysleniu. celý článok: http://www.inaque.sk/sk/clanky/books/fiction/dost_bolo_trendy_knih   Ďalšiu recenziu nájdete tu.

Vyhľadávanie

Sledujte nás na Facebooku

TOP 10 knihy