WEBSHOP VYŽADUJE COOKIES, PROSÍM ZAPNITE HO!
Knihy podľa žánrov
EsejeEstetikaFilozofiaHistóriaInéKriminálny román LingvistikaLiterárna vedaNáboženstvoPoéziaPrávoPrírodné vedyPróza / domácaPróza / svetováPublicistikaSpoločenské vedyUmenie

Knihy

Knihy

Kus/Stránka: 32 20 12 8
Poradie: Meno Cena
Stránka: 15 / 16
Omráčenie

Omráčenie

Joël EgloffRok vydania: 2007Čitateľa tejto útlej knižočky „omráči“, s akou ľahkosťou autor píše o prostredí a veciach, ktoré by zrejme nik nezatúžil spoznať. Už od prvej strany sa mieša fatalizmus, hlboká beznádej s jemným odľahčeným humorom a nesmierna pripútanosť k jednému miestu. Zvláštne, bohmi zabudnuté prostredie bitúnku však hrdinom prináša obživu. Joël Egloff, predstaviteľ mladej generácie francúzskych prozaikov, je originálny, požíva pestrý hovorový jazyk so všetkým, čo k tomu patrí. Svoje silné obrazy sprostredkúva formou naivného realizmu, využíva prvky tragikomédie, grotesky a čierneho humoru. Za prózu Omráčenie získal Joël Egloff v roku 2005 prestížnu knižnú cenu čitateľov Prix du Livre Inter. "Ako čierne korenie. Ako čiernorománová slohová zábavka, písaná ľahkým perom, pod lavicou." Peter Macsovszky
Skrytá kamera

Skrytá kamera

Lidija DimkovskaRok vydania: 2007Román mladej autorky ktorý slávi úspechy v prekladoch do angličtiny, nemčiny a španielčiny. Fiktívny denník z trojmesačnej umeleckej stáže vo Viedni – zaujímavé spolužitie reprezentantov rôznych civilizačných okruhov, prezentované citlivo a so sympatickou dávkou irónie. Po dlhom čase inšpirujúce prozaické dielo z málo známej súčasnej macedónskej literatúry. "Tí iní sú nakoniec takí istí ako my", recenzia Zvonka Taneského v SME, 28.2.2007
Ostrov, ktorý nebol

Ostrov, ktorý nebol

Marco ArcelliRok vydania: 2007Večierky u priateľov, pôvabné janovské uličky a námestia, milánske bulváre, ale aj zachmúrené londýnske parky – tam všade stretávame mladého Paola, hrdinu tejto prózy, ako hľadá svoju lásku a sám seba. Kniha ako denník prechádza svetom jeho vnímania všetkého, čo sa ho hlboko dotkne a ako ruka ženy na jeho pleci zanechá v ňom ľahký dotyk.
Prípad Brémy

Prípad Brémy

Dragan VelikićRok vydania: 2008Vo svojom šiestom románe rozpráva známy srbský autor Dragan Velikić o klavíroch a starých pohľadniciach, o mestách ako Praha, Viedeň, Odesa, Belehrad, Milwaukee, o absolútnom sluchu Ivana Bazarovova, o srbskej profesorke Olivere Jermolenkovej, alebo o vodičovi električky Emilovi Kohotovi, ktorého meno sa nachádza v telefónnych zoznamoch Bratislavy, Grazu, Nového Sadu, Viedne, Prahy a Terstu. A všetko so všetkým nejako súvisí: osudy postáv sú prepojené, dôležité je len rozoznať tenulinkú hranicu medzi skutočnosťou a fantáziou. Napríklad mesto Brémy, ktoré zohráva v románe dôležitú úlohu a ktoré vyvoláva v hlavnom hrdinovi Ivanovi mýtické obrazy a predstavy, je miestom, kde sa realita mieša s imagináciou. Ivanova okrídlená fantázia, pomocou ktorej rekonštruuje príbeh strateného otca, dodáva románu magický rozmer. Dragan Velikić so suverenitou kombinuje zdanlivo nepodstatné detaily s bizarnými anekdotami a múdrymi pozorovaniami zo života troch generácií jednej stredoeurópskej rodiny. Úryvok z knihy:"Celé týždne po otvorení závetu, v ktorom mu Olivera odkázala byt, sa Ivan v tom priestore odvažoval pobudnúť len za dňa. Detailne skúmal každý kút, otváral skrine, pre− hŕňal sa v šuplíkoch, a keď náhodou vzal z poličky nad pí− sacím stolom knihu so zelenými doskami, v ktorej bola celá kapitola o pápežskom paláci v Avignone, našiel list popí− saný Oliveriným kaligrafickým rukopisom. Bol to zápis spred dvoch rokov – vtedy Ivan ukončil ich dlhoročný vzťah. V nasledujúcich dňoch Ivan našiel Oliverine zápisy ešte v zopár ďalších knihách, ktoré naslepo vybral z police. Každý zápis bol označený dátumom a časom, a vyjadroval Oliverino momentálne rozpoloženie. Dať dohromady všet− ky zápisy znamenalo prehľadať každú knihu v byte. Tu, me− dzi knihami, sa nachádzal denník jeho profesorky, priateľ− ky a milenky, a ten denník, roztrúsený ako odkazy vo fľa− šiach, rekonštruoval obdobie po ich rozchode, ktoré sa skon− čilo Oliverinou smrťou. Za tie dva roky sa videli len raz, v Karadjordjovej ulici, v hoteli Bristol. Pred odchodom na nočnú zmenu Ivan zatelefonoval Olivere a dohodli si stret− nutie. Už o hodinu sedeli vo foyeri a rozprávali sa, a po pol− noci, keď Ivan zamkol vstupné dvere hotela, odišli do jed− nej z izieb na prvom poschodí. V sparnej augustovej noci sa do izby dostávali cez dokorán otvorené okná zvuky áut a nočných električiek. Masívny nábytok sa prízračne črtal v polotme. Každému matnému obrysu Ivan daroval nejakú podobu. V tej chvíli túžil mať svedkov. Ivan chodil, fajčil, rozprával, gestikuloval. Posmelený tmou a Oliveriným mlčaním odovzdal sa nadšeniu, aké v ňom prebúdzal prázd− ny priestor hotelovej izby. A po prvý raz spomenul, že roky sú jediný dôvod, že už nie sú spolu, povedal, že iluminácie nemôžu potrvať naveky, že je unavený od prehľadávania minulosti, že jeho život uplynul v akváriu, kde je každý predmet iba odrazom predmetu z vonkajšieho sveta, a takto aj ona, Olivera Jermolenková, je len stopou po žene, ktorá možno jestvuje v nejakom skutočnom svete; hovoril, že chce žiť inakšie, že prespal celý život a že hádam nie je neskoro, ak teraz, v tridsiatich siedmich rokoch, z imitácie seba samého vstúpi do vlastného originálu."
Dejiny pornografie

Dejiny pornografie

Goran TribusonRok vydania: 2008Život v provinčnom mestečku v „zlatých rokoch šesťdesiatych“, keď do titovskej Juhoslávie prenikalo nielen rádio Luxembourg, ale spolu s rockandrollom a filmom aj iné vymoženosti západného sveta, je ústrednou témou románu úspešného chorvátskeho spisovateľa a scenáristu Gorana Tribusona. Náhla smrť kamaráta z mladosti a jeho pohreb je príčinou návratu hlavného hrdinu do rodného mesta a zároveň aj do vlastnej minulosti. V myšlienkach sa do nej vracia aj prostredníctvom Dejín pornografie, ktoré vo voľnom čase zostavil jeho najlepší priateľ Miki Grabar a ktoré sú "históriou, estetikou, traktátom, biografiou, intímnym denníkom, patológiou, fantastikou, obscenitou, bildungsromanom, chrestomatiou, ale predovšetkým spomienkou a súkromnou mytológiou". Tribusonov román je generačnou výpoveďou, humorným rozprávaním o dospievaní a veciach s tým spojených, ktoré nám pripomenie vlastné spomienky na mladosť.   Ohlasy: "Tribuson na stránkach knihy oživuje galériu smoliarov. (...) Po výpočte nešťastníkov (a to sú len hlavnejšie postavy) sa zdá, že román bude koncentrátom ťažkej depresie. Nie je to tak. Dejiny pornografie sú veľmi zábavná kniha." Vlado Pisár, Pravda, 15.3.2008"Dejiny pornografie hovoria aj za nás, namiesto nás, ba možno najmä to, čo sme sa my ešte neodvážili vysloviť. (...) Tribusonove Dejiny pornografie - v určitej rovine ich môžeme vnímať aj ako pornografiu stranutia - možno považovať za pútavý, plynulo čitateľný román bez rozvláčnej filozofie, no so silnými existencialistickými tónmi." Peter Macsovszky, SME, 22.3.2008 Úryvok z knihy:- Pohreb je úplne zlý ako konečné riešenie číchsi životných plánov, ale je celkom dobrý ako začiatok románu. Nuž, ak by sa ti chcelo o všetkom napísať… – povedal Miki Grabar a bezmocne pokrčil plecami potom, ako mi priniesol správu, že do tunajšej márnice doviezli z juhoslovansko-talianskej hranice zapečatenú kovovú rakvu s telom nášho priateľa Čeda Kralja-Delona. Nechcelo sa mi písať o ničom, chcel som byť istý čas sám, zapodievať sa nejakou triviálnou, nezmyselnou činnosťou – napríklad hľadieť do okna alebo na bielu stenu. – Správy o smrti akoby prichádzali vtedy, keď ich človek nepotrebuje, – dodal Miki, ale zrejme si uvedomil, že povedal nevhodnú, prázdnu frázu. Chcel som mu povedať, čo by určite odvetil môj nebohý ujo Emil: nijaký čas nie je vhodný na správu o smrti. Nepovedal som však nič. – Nenapijeme sa? – spýtal sa Miki, váhavo zastal a potom pomaly vykročil von. (...) O pol ôsmej sa vo dverách zjavil premoknutý Miki Grabar; akosi čudne sa usmieval, akoby mu to bolo nepríjemné. Prišiel sa rozlúčiť. Strčil mi do ruky tristostranový fascikel, ktorý dovtedy považoval za neodcudziteľnú sviatosť, potom si na tmavej chodbe zapálil cigaretu a vyhlásil, že nepôjde dnu. Pokojne, akoby šlo o drobnú triviálnosť, odložil som jeho chýrne Dejiny pornografie na skrinku na topánky a sľúbil, že v každom prípade mu napíšem, čo si o rukopise myslím. Iba hodil rukou a povedal, že je to zbytočné. Necháva mi rukopis jednoducho preto, lebo mi niečo musí nechať. Zamyslel som sa. Zarazilo ma, že za takmer štyri desaťročia, čo sa poznáme, sa mi nepodarilo zachovať jedinú maličkosť, ktorá by mi ho pripomínala. Odkašľal si a otriasol popol z cigarety na dlážku a potom namiesto toho, aby sme sa poddali hlúpemu sentimentu rozlúčky, vyšli sme do dažďa a začali štelovať rozdeľovač môjho renaulta. Ustavične hovoril niečo o dýzach a prednostiach karburátora značky Zenith, o nedokonalosti ihlicových ventilov, o pomere oleja a paliva. Zrazu sa obrátil, že zájde domov po kľúče. Vedel som, že je to výhovorka, že ho už neuvidím. Spustil som príklop motora a vrátil sa do svojej izby. Pomaly, neisto, až s akousi bázňou som otvoril Dejiny pornografie a začal čítať text, ktorý je históriou, estetikou, traktátom, biografiou, intímnym denníkom, patológiou, fantastikou, obscenitou, bildungsromanom, chrestomatiou, ale predovšetkým spomienkou a súkromnou mytológiou, ktorou začínam neistý a krajne subjektívny zápis o Mikim Grabarovi a o mne."
Ľad

Ľad

Vladimír SorokinRok vydania: 2008Príbeh sa odohráva v súčasnej Moskve: tajomná sekta modrookých a plavovlasých ľudí je na honbe za vyvolenými, tiež plavovlasými a modrookými ľuďmi, ktorí majú "živé srdce". Svoje obete unesú a rozbijú im hrudník ľadovým kladivom. Tento brutálny útok prežijú len tí, ktorých srdce "prehovorí". Sujetový základ Sorokinovho románu tvorí fantastický príbeh tajného bratstva, ktoré svoju silu čerpá zo sibírskeho meteoritu. Ich kolektívne rituály pripomínajú mechanizmy totalitných režimov. Text v štyroch častiach majstrovsky spája žánre fantasy, akčnej a kriminálnej literatúry s prvkami neúprosnej satiry, ktorej predmetom je aj v tomto prípade ruská spoločnosť a jej každodenné mýty. Ohlasy: "Sorokin to napísal bravúrne: minimum výrazových prostriedkov, krátke vety, nekomentované dialógy, "kúlerský" slang moskovských vysokoškolákov sa strieda s primitívnou rečou mafiánskych hlavohrudí. Ešte aj spomínanie, ktoré tvorí tretiu časť knihy, je rozprávačskou pochúťkou, v ktorej sa strieda dedinský dialekt s vulgárnou budovateľskou hantírkou a "rečou srdca" ľadových lunatikov. Klobúk dole pred prekladateľom Jánom Štrasserom, vďaka ktorému Sorokinovi antihrdinovia hovoria zrozumiteľne po slovensky, no bez straty ruskej "exotiky". Ľad je kniha - diagnóza. Je to správa o skutočnom, nevysnívanom Rusku. Tá správa je nepríjemná. No už len sám fakt, že v tejto veľkej krajine vždy existovali spisovatelia a neskôr aj divadelníci a filmári, schopní takejto hlbokej sebareflexie, je dôvodom na opatrný optimizmus. Ľadové bratstvo nemusí mať posledné slovo." (Tomáš Kušnierik, Týždeň 39/2008)"Na tento román netreba mať len dobré nervy, ale aj žalúdok." (Jozef Bžoch, SME, 26.9.2008) "Opisy nových Rusov a ich prostitútok, dnešných mafiánov a podnikateľov, ale aj bežných ľudí popíjajúcich vodku a voziacich sa "čiernymi" taxíkmi je radosť čítať." (Martin Ciel, Pravda, 11.10.2008) Ďalší titul od autora v Kalligrame: Vladimír Sorokin, Opričníkov deň, Kalligram 2008   Úryvok z knihy: Dievča plače 14:11 Reštaurácia Balagančik. Trojrybničná ulička 10. Poloprázdna sála reštaurácie. Nikolajevová vyšla z toalety, podišla k stolíku. Za ním sedela a fajčila Lyda: 23 rokov, pekná postava modelky, obtiahnutá koženou kom− binézou, stredne veľké prsia, dlhý krk, maličká hlava s celkom krátkym účesom, chutná tvárička. „Záchod tu majú dole.“ Nikolajevová si sadla oproti Lyde. „Nešikovné.“ „Zato skvelo varia,“ prežúvala Lyda. „Majú francúzskeho kuchára.“ Nikolajevová naliala čer− vené víno do čiaš. „Takže, kde som prestala?“ „Čin−čin.“ Lyda zdvihla čašu. „Pri holom blondínovi s modrými očami.“ „Čin−čin,“ štrngla si s ňou Nikolajevová. Napili sa. Nikolajevová si vzala olivu, požula ju, vypľu− la kôstku: „Na tom vôbec nezáleží, či bol holý. Chápeš, v živote som nič také nezažila, nikdy ma nič také nepostihlo. Jed− noducho... akoby som sa niekam prepadla... a v srdci som cítila takú nehu... ako... akoby... ja neviem... ako... ja ne− viem. No ako pri mamke v detstve. Revala som potom ako malá. Chápeš?“ „Fakt ťa nepretiahol?“ „Fakt nie.“ Lyda pokrútila hlavou: „Hm. Sú len dve možnosti: buď sú to narkomani, alebo satanisti.“ „Nič mi nepichali.“ „Ale veď vravíš, že si odpadla.“ „Áno, po vpichu ani stopy. Žily mám neporušené.“ „Možno ti nepichli do žily. Mala som jedného klienta, ten si kokaín pchal do zadku. A frčal. Vravel, že tak sa ne− kazí nosová priehradka.“ Nikolajevová pokrútila hlavou: „Nie, nie, Lydka, to nie sú nijakí fetoši. V tom bude nie− čo iné. Vieš, akí sú bohatí? To je seriózna firma. To cítiš.“ „Takže satanisti. Porozprávaj sa s Birutou. Tú raz trtkali satanisti.“ „A čo? Bolo to drsné?“ „Ani nie, ale celú ju natreli kohúťou krvou, nevedela sa doumývať...“ „Ale tu striekala moja krv, nie kohútia.“ Lyda pritlačila ohorok: „Teda... nejde mi to do hlavy.“ „Ani mne.“ „Aľka, a nebola si nadrbaná?“ „Prosím ťa!“ „Hm... Vravíš, že si mala v srdci... no... taký ostrý pocit. To ako keď sa do niekoho zaľúbiš?“ „Silnejší... to je... ako by som ti to vysvetlila... no... ako keď ti je niekoho veľmi ľúto a on ti je veľmi blízky. Až taký blízky, že si schopná dať mu všetko, všetko, no... no... to je...“ Nikolajevová vzlykla. Pery sa jej roztriasli. A zrazu sa rozplakala zľahka a mocne, akoby zvracala. Vzlyky ju cel− kom pohltili. Lyda ju chytila okolo pliec: „Aľka, mačiatko moje, upokoj sa...“ No Nikolajevová vzlykala silnejšie a silnejšie. V reštaurácii bolo len zopár hostí, no všetci hľadeli na ňu. Hlava sa jej triasla. Zahryzla si do prstov, zviezla sa zo stoličky.
Snežný človek

Snežný človek

David AlbahariRok vydania: 2001Trojica románov, ktorých spoločným menovateľom je osud emigranta. V jednotlivých príbehoch sa autorovi podarilo evokovať skepsu i nádej, spoločnú pre celé pokolenie utečencov z rozpadajúcej sa Juhoslávie.
Biely kráľ

Biely kráľ

György DragománRok vydania: 2008Román sa odohráva v Rumunsko v roku černobyľskej katastrofy. Jedenásťročnému chlapcovi pred očami tajná polícia odvlečie otca. Viera v jeho návrat je zo dňa na deň slabšia. Táto udalosť pretrhne niť bezstarostného detstva hlavného hrdinu, ktorý sa dojímavo pokúša nahradiť matke muža, skrývajúc pred ňou vlastné trápenia a šikanovanie v škole. Atmosféra je nabitá cynickou pretvárkou a všadeprítomným strachom zo zrady, trestu či vydierania. Malý Džatá sa však bráni proti toľkej neľudskosti a vo veľkolepom finále bojuje o svojho otca. György Dragomán píše o prehnitosti a absurdite Ceaucescovho režimu z pohľadu malého chlapca štýlom, ktorý vyráža dych. Román bol preložený do väčšiny európskych jazykov, dokonca do hebrejčiny.

Vyhľadávanie

Sledujte nás na Facebooku

TOP 10 knihy