WEBSHOP VYŽADUJE COOKIES, PROSÍM ZAPNITE HO!
Knihy podľa žánrov
EsejeEstetikaFilozofiaHistóriaInéKriminálny román LingvistikaLiterárna vedaNáboženstvoPoéziaPrávoPrírodné vedyPróza / domácaPróza / svetováPublicistikaSpoločenské vedyUmenie

Knihy

Knihy

Kus/Stránka: 32 20 12 8
Poradie: Meno Cena
Stránka: 8 / 16
Don Juan de la Mancha

Don Juan de la Mancha alebo Výchova k slasti

Robert MenasseRok vydania: 2010 Robert Menasse zobrazuje portrét svojej generácie v spoločnosti „kde sa bez erotického podtextu nepredá ani liter minerálky“ zábavne a s invenčnými pointami, s nadhľadom a  odstupom. Aj keď jeho hrdina nedosiahne vykúpenie, po prečítaní tohto nezvyčajného vývojového románu dospejeme nielen k väčšiemu porozumeniu, ale aj k úteche. Takáto nežná irónia nás ľahko zvádza. Menasse nazrie cez kľúčovú dierku a vidí celú epochu: naše posledné polstoročie.          Lásky nejednej plavovlásky     Ján Gregor, SME, 21. 4. 2010.   Roberta Menasseho sme u nás zatiaľ poznali iba ako esejistu. Preklad jeho najnovšieho románu ukazuje, aká to bola škoda. Rakúska literatúra je plná autorov a autoriek, ktorí o svojej krajine nepíšu príliš pozitívne. Mladšiu generáciu zastupuje viedenský rodák Robert Menasse. Rozsiahly výber z jeho publicistiky vyšiel na sklonku minulého roku pod názvom To bolo Rakúsko. V istom kníhkupectve ho majú zaradený medzi cestopisy, čo je dosť veľké nedorozumenie. Keby ste si túto knihu kúpili ako akýsi kultúrny bedeker, asi by ste sa do Rakúska neponáhľali. Píše sa v nej o rakúskom malomeštiactve, zatváraní očí pred minulosťou a podpore extrémistických politikov. Kedysi revolučná generácia Menasseho prózy u nás nevychádzali, prvou preloženou je práve vydaný román Don Juan dé la Mancha alebo Výchova k slasti. Je to zároveň jeho najnovšia próza, ktorá je dobrým úvodom k autorovi so zmyslom pre tragikomické postavy, ale aj vzťahy medzi mužmi a ženami. Román preslávil jeho štipľavý úvod. „Po prvý raz som pochopil krásu a múdrosť celibátu, keď Christa rozmrvila v dlaniach čili papričku, pomasírovala mi vtáka a napokon ma doslovne požiadala, aby som jej to napálil do zadku." Nie je to samoúčelné, v závere knihy pochopíte, prečo sa päťdesiatnik Nathan dal nahovoriť aj na praktiku, ktorá bolí už na papieri, nie to ešte na vlastnej koži. Román sleduje hlavnú postavu a jeho generáciu od konca šesťdesiatych rokov až po súčasnosť. Rozprávanie nie je chronologické a nestojí na príbehu, skôr na úvahách a mnohých postrehoch, s ktorými sa dá ľahko stotožniť, ale zároveň sa môžete zháčiť, že by ste si o vlastnom živote nemali myslieť také cynické veci. Kladie si otázky, či má ešte význam stretnúť sa so starou láskou, kam vedú dlhoročné vzťahy, ako starnutie mení náš vkus a čo zostalo z mladistvého nadšenia. Rodinný život dostáva na frak podobne ako predstava, že Menasse je len autor nespokojných politických esejí. Kto si to viac užije Na obálke knihy mravce olizujú sladkú tekutinu. Zrejme jej  autor naráža na početné sexuálne scény (nemecké vydanie má na obálke spomínanú čili papričku), aj keď dospievanie medzi ľavicovými intelektuálmi nemusí byť vždy len v znamení morálnej uvoľnenosti. Občas sa k slovu dostala aj sexuálna zdržanlivosť, z čoho mali podľa Menasseho vtipného komentára najväčšiu radosť muži, ktorí si neboli istí svojimi výkonmi. Autor rieši aj prastarú otázku, či majú zo sexu viac potešenia muži alebo ženy a prichádza s prekvapivo sebaistým záverom.    Život v ľudskom mravenisku  však nemá len sladkú príchuť a napriek pomerne úspešnej kariére novinára nemá rozprávač vždy vo všetkom šťastie. Niektoré z početných vzťahov prerástli až do manželstva, nedajú sa však len pre to považovať za úspech, rovnako ako kariéra, ktorá je len menej vydarenou kópiou kariéry vlastného otca. Generácia, ktorá si pripadala taká originálna, bolestivo zisťuje, že v skutočnosti neprišla s ničím prevratným. Súboj klasických postáv Nathanova postava je syntézou sukničkárstva s donkichotstvom, na čo odkazuje aj názov románu. Láska je nenaplnená podobne ako mnohé iné očakávania, ale ak sa podobným spôsobom nedarí aj ľuďom vo vašom okolí, nie je to nič tragické. Môže to byť dokonca znamením celej generácie, akýmsi kolektívnym údelom. Menasseho písanie je hravé a vtipné, aj keď často hovorí o osamelosti a odcudzení.  Musí to  mať v sebe trochu smútku, aj keby to bolo smiešne, radí Nathanovi jeho kolega. S vedomím tejto zásady bola napísaná aj táto kniha.  on-line článok: http://kultura.sme.sk/c/5338236/lasky-nejednej-plavovlasky.html  
Malíčky

Malíčky

Filip FlorianRok vydania: 2010  V noci, nie nasledujúcu, ale ďalšiu noc, mrholilo a fúkal vietor. Popri múroch hradiska sa obšmietala silueta, možno pes, napredovala nehlučne, načúvala, zakrádala sa, najprv sa priblížila k jedinej tamojšej hliadke, podľa rytmu dychu alebo podľa polohy tela musela vycítiť, že vojak spí, potom sa rovnako krátkymi a opatrnými pohybmi vybrala opačným smerom, zastavila sa na okraji masového hrobu, nebol to pes, bol to človek, ktorý kráčal prikrčene, malými a rýchlymi krokmi, zakaždým vyšiel z úkrytu, ktorý si našiel, našľapoval opatrne pomedzi kosti a voľačo na ne z vrecka vysýpal. Bola taká tma, že silueta nielenže nemala tvár, nemala ani tieň. Ráno našli prvé staré a zhrdzavené guľky, kúsky kostí, ktoré na sebe niesli stopy po tých guľkách, dokonca aj jednu lebku, ktorej guľka prevŕtala čelo a zaryla sa do temena. To isté ráno mal Onufrie počúvať spoveď človeka, ktorého ešte nevidel a ešte nepočul, ale už dávno ho spovedal prostredníctvom listov.   Ospanlivý život v provinčnom kúpeľnom meste narušia archeologické vykopávky rímskeho hradiska, ktoré ukrývajú masový hrob s podstatne mladšími ľudskými pozostatkami. V zmätku začiatku 90. rokov si každý prisvojuje právo objasniť drámu, zločin, tajomstvo mŕtvol nahádzaných na kopu: polícia, tajná služba, tlač a miestna verejná mienka, občianska spoločnosť i vedecká obec. Nie náhodou patrí nespoľahlivý rozprávač príbehu k poslednej skupine, hoci je jeho hlas slabý, úprimný, popletený. Petruš je mladý archeológ, ktorého stále prenasledujú záchvaty žalúdočného vredu, nemá výraznú povahu ani silné názory, no vedie ho odhodlanie, inštinkt a obdiv voči rôznorodosti života. Vytvára kroniku typického provinčného mestečka na hraniciach impérií, na okraji okraja. Okrem akéhosi novorealizmu a kvázi detektívnosti deja nájdeme v románe i vedomé exkurzy do mysticizmu.   
Traktát o lúštení fazule

Traktát o lúštení fazule

Wieslaw MyśliwskiRok vydania: 2010  V chatovej osade na brehu priehradného jazera sa stretnú dvaja neznámi ľudia pri jesennom večernom lúskaní fazule. Jeden z nich zostáva po celý čas trpezlivým poslucháčom, kým druhý rozpráva o svojom bohatom, komplikovanom živote od krutých vojnových čias, cez biedu drsných povojnových rokov, cez rozličné zamestnania doma aj v cudzine až po súčasnosť. Autor opätovne presvetľuje pohnuté deje druhej polovice minulého storočia, majstrovsky prelína časové perspektívy a nastoľuje naliehavé otázky života a jeho zmyslu. Neponúka jednoduché a lacné odpovede, vie, že na niektoré otázky odpoveď nie je ani možná, ale aj tak sa usiluje preniknúť do tajomstiev ľudského utrpenia, bolesti i malých efemérnych víťazstiev. Je to hlboké metafyzické dielo, napísané s nezvyčajnou jazykovou a štylistickou virtuozitou.  
U nás doma v New Honte

U nás doma v New Honte

Lajos Grendel Rok vydania: 2010Dejiny New Hontu vytvárala celá galéria newhontských rodákov, prišelcov aj votrelcov. Sami Newhonťania však inak vnímajú to, čo sami prežívajú, a inak rozprávajú o tom, čo sami prežili, o tom už ani nehovoriac, čo sami iba počuli. Newhontské zlomky ľudských osudov Lajos Grendel usporadúva do celku románovej kompozície s prísadami humoru, irónie, paródie, ba zavše aj grotesky či absurdity. V ňom sa tak ako v názve sídla „nové“ (New) stretáva so „starým“ (Hont). Zmysel individuálneho života a dejiny spoločenstva potom ozrejmujú sínusoidy strát a nálezov, pochabostí a zmysluplností. 
Amado mio, Nečisté skutky

Amado mio, Nečisté skutky

Pier Paolo PasoliniRok vydania: 2010Nečisté skutky a Amado mio prezentujú dve autobiograficky ladené rané prózy jednej z najvýraznejších individualít talianskej povojnovej literatúry a kultúry; čitateľa zaujmú expresívnym a dojímavo úprimným opisom autorovho dospievania na friulskom vidieku, kde sa autor vyrovnával s prvými skúsenosťami a problémami svojej homosexuálnej orientácie.
Srdcia štyroch

Srdcia štyroch

Vladimír SorokinRok vydania: 2009Rebrov, Štaube, Oľga a mladučký Serioža roztáčajú koleso šialenej akcie, aby sa dopracovali k nepochopiteľnej premene svojich sŕdc. Potrebujú na to jednu skvapalnenú matku a sériu prepadov, sadistických vrážd a sexuálnych excesov.  Kto sú Rebrov, Štaube, Oľga a Serioža? Figúrky z brutálnej počítačovej hry, ľudia – stroje, cynickí kríženci, ktorých vyprodukoval socializmus a nový kapitalizmus, alebo zúfalí súčasníci, ktorí posadnuto veria, že nový poriadok možno nastoliť iba dekonštrukciou jestvujúceho poriadku, teda aj samých seba? Novela Srdcia štyroch predstavuje nosnú časť rovnako nazvanej konceptuálnej knihy Vladimíra Sorokina (1955).  Jej súčasťou je aj próza Mesiac v Dachau a tri divadelné hry Dostojevskij trip, Peľmene, Hochzeitsreise. Kniha Srdcia štyroch je po románoch Opričníkov deň (2008) a Ľad (2008) v poradí tretí Sorokinov titul, ktorý vychádza vo vydavateľstve Kalligram.   Úryvok z knihy:   Oľga sa vrhla k svojmu lisu, ľahla si, potiahla páku. Lisy začali pracovať. Ich hlavice začali klesať a roztvárať sa.„Olinka!“ zavolal Serioža.„Mlč! Mlč!“ radostne plakala Oľga.„Tak...“ Štaube zavrel oči, oblizol si popraskané pery.Hranaté ostré tyče vošli do ich hláv, pliec, brúch a nôh. Začali sa krútiť nože, spustili sa pneumobatérie, začal tiecť tekutý freón, hlavice lisov zakryli podstavy. O 28 minút sa srdcia štyroch, zlisované do kociek a zmrazené, prepadli do centrifúgy, kde boli označené ako hracie kocky. O 3 minúty ich centrifúga vyhodila na ľadovú plochu, zaliatu skvapalnenou matkou. Srdcia štyroch sa zastavili:6, 2, 5, 5.
Paralelné príbehy

Paralelné príbehy Mĺkva krajina, V najhlbšej noci, Dych slobody

Péter NádasRok vydania: 2009Trilógia sa začína identifikáciou mŕtvoly nájdenej v berlínskom parku v zime 1989 a hľadaním vraha, bezvýznamného študenta, pokračuje represáliami, sprevádzajúcimi likvidáciu koncentráku na nemecko-holandských hraniciach koncom zimy 1945, ďalej príbehom obyvateľov bytu na peštianskom Nagykörúte začiatkom 60. rokov a rozprávaním o priateľstve troch príslušníkoch maďarskej tajnej služby – mladíkov s hybridnou identitou –, ďalej opisom stretnutí peštianskej kartárskej spoločnosti starších dám z tých istých čias, príbehom interiérového architekta z konca 30. rokov a jeho ľúbostným vzplanutím k peštianskej psychoanalytičke, ale aj spomienkou na budapeštiansku jeseň a zimu 1956 a na jeden z jej dôsledkov, ktorým bola následná evakuácia detí z hlavného mesta. Pokračuje príbehom milenky jednej z mužských postáv, homosexuálnymi dobrodružstvami ďalšej, ako aj príbehmi ľudí z nacistického Lebensbornu, kde sa za vojny uskutočňovali experimenty na mladých mužoch; záverečný, mocný akord tohto korpusu tvorí príbeh bývalého väzenského strážcu, ktorý sa utiahne na vidiek a tam sa dopustí vraždy.   Paralelné príbehy plynú ako rieka, čo všetko so sebou odnáša – ako opakovane sa objavujúci motív Dunaja a vody, ktorý sprítomňuje plynutie času i deja, i keď prameň mohutného epického toku zostáva pred naším zrakom skrytý a ústie nepoznané. Znepokojenie a krajné emocionálne rozrušenie, hrôzu i ľútosť a k nej patriacu katarziu vyvoláva dramatickosť i otvorenosť viacerých paralelných príbehov. Tento veľký vážny románový projekt hovorí síce niekedy desivým hlasom o človeku 20. storočia, o jeho prežívaní, traumách, honbe za ukojením slastí, o jeho najintímnejších i najtemnejších stránkach – a napokon aj o jeho mieste vo svete.       RECENZIA NA KNIHU:   Pohľad na to, čo je minulosť a na potrebu pripomínať si ju, závisí od toho, či je nám príjemné na niečo spomínať, ako aj od toho, z ktorej časti sveta pochádzame. Péter Nádas: Paralelné príbehy. prel. J. Szolnokiová, Kalligram: 2009, 1250 s. Keď niečo za minulosť označí Američan, naozaj tým myslí, že tým, čo bolo, sa nemieni zaoberať. Keď o minulosti hovorí Stredoeurópan, rozhodne tak nerobí bezdôvodne. Jedným z mála európskych autorov, ktorí sa venujú hľadaniu strateného času je maďarský prozaik, esejista a fotograf Péter Nádas. Slovenskému čitateľovi je známy najmä vďaka prekladu monumentálneho románu s názvom Kniha pamätí. Americká kritička Susan Sontagová sa o jeho anglickom vydaní vyjadrila ako o „jednej z najdôležitejších kníh storočia.“ Určite ju k tomuto vyjadreniu priviedla skutočnosť, že v čase kolektívnej straty pamäti prišiel Nádas s nekonvenčným filozoficky komplexným románom ukotveným v histórii 20. storočia, ktorý sa s inými portrétmi života v komunistickom satelite nedá porovnať. U nás tento román vyšiel až v roku 2004, a tak prišiel o aktuálnosť, s akou zasiahol maďarskú spoločnosť, keď ho cenzor Nádasovi v roku 1986 konečne dovolil vybrať zo zásuvky. Kniha pamätí napriek svojmu názvu nie je memoármi, hoci autobiografických prvkov by sa v nej dalo nájsť viac než dosť. Nádas sa narodil uprostred vojny, matka mu umrela, keď mal 13 rokov a otec, ktorý pochádzal z bohatej rodiny a pracoval ako prokurátor pre komunistov, spáchal samovraždu, keď Budapešť obsadili sovietske tanky v roku 1956. Péter Nádas pracoval ako novinár a fotograf, ale po tom, čo „spriatelené“ (teda aj maďarské) vojská prekročili hranicu Československa v auguste 1968, odišiel z práce a začal sa venovať písaniu beletrie. Potvrdil tým len mnohokrát opakovanú skúsenosť esejistov a komentátorov, ktorí nemohli publikovať, a to, že beletria niekedy dokáže veci pomenovať lepšie než akákoľvek literatúra faktu. celý článok:   http://www.inaque.sk/sk/clanky/books/fiction/minulost_v_pritomnom_case
Žiadne umenie

Žiadne umenie

Péter EsterházyRok vydania: 2009Román je autorovou druhou knihou venovanou matke, jej chorobe, umieraniu a smrti. Po Pomocných slovesách srdca z roku 1985 tentoraz koncipuje dielo na väčšej ploche a skúma vzťahy medzi napohľad nezávislými oblasťami: opisuje nielen vzťah matky a futbalu, smrti a futbalu, ale aj hry a sveta, hry a písania, života a literatúry, hovorenia a myslenia, tela a krajiny, futbalu a agresie. Esterházy aj tu uplatňuje svoje osvedčené prostriedky: jazyk prezentovaný ako automatický, metaforickosť, asociatívnosť, (seba)iróniu, sebareflexiu, definičný úmysel a jeho parodovanie, úmyselné používanie ošúchaných fráz a i. Napriek pochmúrnej téme a osobnej citovej zaangažovanosti z diela srší autorov nezdolne pozitívny vzťah k životu.

Vyhľadávanie

Sledujte nás na Facebooku

TOP 10 knihy